slečna petra

Ja už ani sama neviem, kde som došla k tomu menu. Ale je také výnimočné, originálne a jedinečné, ako je on sám. Znie tak inak, ako všetky tie ostatné bežné mená. A v podstate aj on je úplne iný, ako všetci ostatní. To meno sa mu úplne hodí. A zajtra má vraj meniny a ja preňho nič nemám a z Times New Roman-u sa mi už dvíha žalúdok..

Je strašne fajn mať niekoho, kto do všetkého rýpe, no ak ho poprosíte, aby bol ticho, tak je ticho a počúva. Občas ma však mrzí, že takíto ľudia vlastne neexistujú a ja si ich musím vymyslieť. A tak nejak vznikol aj Hugo..

Včera, keď som si v noci k sebe túlila deku, mala som taký zvláštny pocit, ako už dávno nie. Bol to pocit pekný a smutný zároveň. Takmer nič mi nechýbalo. Možno len to Hugove ticho, aké mi vie dať len on. Ale ten už spal. Ticho som síce mala, ale to bolo také všedné ticho..

Občas ma hnevá, že nemám viac odvahy na to, aby som spravila určité zmeny. Hnevá ma to a zožiera, ale nespravím s tým aj tak nič, lebo.. lebo.. lebo.. A možno ma k tomu nemá kto dokopať, nemá ma kto podporiť, občas aj utešiť alebo len tak, ticho, bez slova vypočuť a namiesto akejkoľvek reakcie objať..

Myslím, že keby vedel Hugo objímať, tak by bol dokonalý. To vôbec nevadí, že neexistuje, že som si ho vymyslela. Len keby tak vedel objímať. To by bolo fajn, veľmi fajn. Bolo by to dokonalé..

Mojou slabosťou sú ľudia. Vždy mi šlo v prvom rade o nich a až potom o seba. Vždy som sa riadila tým, aby boli v prvom rade spokojní oni a až potom ja. Ja sa nesťažujem, ja to len tak konštatujem. A ak sa to niekomu nepáči a má chuť mi k tomu niečo povedať, tak nech sa páči. Ale neručím za svoju reakciu. Jediný, kto mi do toho môže niečo povedať, je Hugo. A Hugo nerozpráva, Hugo len ticho počúva a keby vedel objímať, tak objíma. Ale keďže sa zaujímam vždy najprv o iných a až potom o seba, tak by som sa zrejme mala opýtať jeho, čo práve chce, takže..

„Hugo, po čom túžiš ty?..“