slečna petra

..myšlienky z termosky..

..tak prvú vetu vynechám. Záleží na nej možno viac ako na všetkých ostatných, ale ja ju vynechám. A aj tú druhú a tretiu..

..a plakať sa nepatrí

na pamiatku všetkým prostým ľuďom, ktorí svoj život len prežili

..o nepodstatných veciach..

„Raz si mi povedal, že ak mi bude tu dolu na Zemi smutno, tak sa mám otočiť oproti slnku a všetok tieň padne za mňa, spomínaš? Lenže dnes ani to slnko nesvietilo a všetok tieň padol práve na mňa..“

Vošla som do krčmy. Väčšinou sa do krčmy chodí s nejakým cieľom - stretnúť sa so známymi, vypiť si chladenú desinu a zabudnúť na prúdenie stereotypnej reality. A ja? Ani neviem, prečo som tam vlastne šla. Jednoducho som sa na základe obyčajného telefonátu s akýmsi "Bohom" zdvihla a šla do krčmy v Priemstave. Čo teraz? Rozhliadla som sa po miestnosti. Nebolo tam veľa ľudí. Veď čoby aj, bolo len pol desiatej ráno. Mojím práve vytýčeným cieľom bolo zistiť, ktorý z tých ľudí je vlastne Boh. Bude vo fajčiarskej či nefajčiarskej miestnosti? Je vlastne starý alebo mladý? Vošla som teda najprv do nefajčiarskej miestnosti. Bolo tam možno ešte viac cigaretového dymu ako v našej strojovni večer, keď sa tam na zdravotnej vystrieda počas dňa celá fabrika aj zo desaťkrát. Okná sú tam zaizolované, veď ide zima a v zime netreba dýchať čerstvý vzduch. V tej chvíli ma napadol vtip - rozdelovať podnik na nefajčiarsku a fajčiarsku časť je ako rozdeliť bazén na časť "môže sa cikať" a "nemôže sa cikať". Starý, no i napriek tomu som sa zasmiala.

Final part; "Ako frajerka si naj kyslo-slano-horkejšia frajerka, akú som kedy poznal a som rád, že som s tebou nikdy nechodil a nikdy s tebou chodiť ani nebudem!"

part 4; kôli jednému som znenávidela romantiku, ďalší mal radšej vlasový gél a zrkadlo ako mňa.. potom tu bol aj taký, ktorý si myslel, že bozkávanie a svieži dych po vodke idú dokopy. A bol tu aj taký, ktorého šťastný holub v živote veľakrát neosral, no zato mal krivú sánku a vylomený zub!

part 3., a keby som nebola zlá, aj toto ste si mohli čítať na blogzine!.. možno nabudúce..

Moji muži, part 1., a komu je málo, zajtra pokračujeme

Je takmer 9 hodín ráno a mojou kanceláriou prúdi vôňa starostí miešajúca sa s čerstvou kávou. Je tu akési nezvyčajné ticho, dnes som tu asi prvá. Vonku sa bije slnko s mrakmi. Sedím na modrej stoličke a krútim sa dokola už hodnú chvíľu. Prestáva ma to baviť. Spomaľujem šúchaním svojej topánky o podlahu. Brzdím tak, ako ma to učili v autoškole- pomaly, jemne a s citom. V bruchu mi zaškŕkal hlad. Z hnedej tašky pohodenej na stole vyberám Horalku. Už sa teším na tú neuveriteľne arašidovo chrumkavú chuť. Po prvom zahryznutí nasledovalo posledné. Celý keksík od Sedity zavŕšil svoj osud v mojom hladnom brušku. Pozrela som sa na stôl a na robotu, ktorá ma dnes čakala. Chuť arašidov, ktorú som mala v ústach, nahradila horkosť a pachuť práce.

Boh si to asi zle vymyslel, keď umiestňoval nebo hore a peklo dole. A ešte aj vtedy, keď priraďoval každému táboru náplň práce. Tí v pekle sa aspoň smažia, škvaria a opekajú v kotlíkoch, ale čo tí v nebi? Nudia sa a čuchajú výpary zdola. Asi začnem byť zlá, aby som si to v posmrtnom živote mohla užívať aj naďalej.

Vyhrám? Prehrám?.. hádam to len prežijem..

Jemné tóny klavíra z reprákov sprevádzajú šťastné spievajúce vtáky vonku. Cítim sa tak.. čudne. Práve prežívam obdobie života, ktoré je dosť zvláštne. Chcela by som viac rozmýšľať, no stále sa týram myšlienkami, že nič nestíham. Dokonca ani zájsť si na pár pekných slov pri káve zvedavosti ku kamošovi tam „hore“..

Co by ste urobili, kebyze mate poslednych 15 minut zivota?