slečna petra

Novinári

Médiá. Tá siedma veľmoc, ktorá je súčasťou života každého človeka. Majú tak obrovskú silu, moc a vplyv, ako žiadna zbraň na svete. Dokážu pomáhať ale dokážu aj ubližovať. Ale skutočne majú takú silu samotné médiá? Nie! To ľudia. Často chamtiví, bažiaci po peniazoch mysliac si, že prostredníctvom nich získajú moc a všetko ostatné, čo moc ponúka. Všetko to pominuteľné, čo je na tomto svete len na určitý čas. Všetko to umelé, ako je luxus, uznanie, rešpekt, zdravie, poznanie, vedomosti, bezpečie, priateľov, šťastie ale aj lásku. Ľudia, ktorí zabúdajú na to, že existujú veci, ktoré si za peniaze nekúpia. Svedomie, vieru, slobodu, talent alebo cit pre niečo vznešené. Pretože ľudia tvoria médiá. Ľudia, ktorí majú moc pomáhať ale na druhej strane aj moc ubližovať iným.


Médiá

Médiá sú len prostriedkom. Mocným a zároveň krehkým. Sú sluhom ale môžu byť aj pánom. Ak pomáhajú slabým, chorým, nešťastným a tým, ktorí sa dostali do nepriazne osudu, médiá v takomto prípade vystupujú ako dobrý sluha. Ak však ľuďom ubližujú, spôsobujú bolesť, strach a beznádej kvôli vlastnému prospechu alebo prospechu niekoho iného, sú zlým pánom celej spoločnosti. Mnoho takých prípadov vidím na vlastné oči. Je mi to ľúto, pretože ide o médiá, ktoré ma vždy zaujímali a fascinovali. Ale nie z tej negatívnej strany. Príde mi neľudské budovať si vlastné šťastie na utrpení iných. A je nemorálne na tom ešte aj zarábať. Na senzáciách, šokových titulkoch, na bulvárnych článkoch. Stúpajúca čítanosť na úkor pravdy. To sú metódy, ktoré médiá využívajú. Geniálnym príkladom je príbeh Michala Dočolomanského, ktorý zomrel na rakovinu, avšak zabili ho médiá.


Michal Dočolomanský

Narodil sa 25. marca 1942 v obci Nedeci na Slovensku. Jeho otec bol učiteľom, mama bola z Rumunska. Pochádzal z 10 detí. Vyučil sa za automechanika. Už v detstve sa venoval ochotníckemu divadlu vo Svätom Jure, kam sa presťahovali. Herectvo úspešne absolvoval v roku 1964 na VŠMÚ v Bratislave. Účinkoval v mnohých slovenských a českých filmoch, televíznych seriáloch a televíznych inscenáciách.


Sexuálna orientácia

Po rozvode s manželkou Martou nežil so žiadnou inou ženou. Médiá začali špekulovať o jeho sexuálnej orientácií. Keď v roku 2000 český denník Super informoval o jeho údajnej afére s partnerom Zdeny Studenkovej, Dočolomanský prestal s médiami a novinármi úplne komunikovať. Túto informáciu rázne poprel a mal v úmysle právne zakročiť. Nezakročil, pretože podľa jeho slov by to bolo zbytočné. Médiá sú prešibané a ak napíšu formulku "počuli sme", vypustená informácia, aj keď nepravdivá, je po právnej stránke nenapadnuteľná. Neskôr sa v jeho živote objavil partner, televízny technik Alexander Godo. Je úplne nepodstatná Dočolomanského sexuálna orientácia. Bola to jeho súkromná vec, do ktorej médiá nemali toľko vŕtať. Ale vŕtali. Neustále, pretože to zvyšovalo ich čítanosť a v konečnom dôsledku aj ich zisky. Ale čo reputácia a povesť médií? Žurnalistika na Slovensku sa aj tak v mnohých prípadoch ukázala v zlom svetle. Nikoho nezaujímalo, že nejakému hercovi tým kazia život.


Ignorácia médií

Celých päť rokov odolával nátlakom médií. Odmietal s nimi komunikovať. Celé to bolo o peniazoch. Tvrdil, že novinári píšu len to, čo chcú ľudia počuť. Klebety, senzácie a pikošky. Neberú ohľad na to, či to pravda je alebo nie. Veľmi sa hneval na istý denní, ktorý zabil Zoru Kolínsku. Tá sa totiž dozvedela až z novín, že má rakovinu. Zdalo sa mu scestné, že sa ľudia, novinári a čitatelia, vyžívajú v zlých veciach. Nechápal, prečo sa médiá nevenujú tým ozajstným hodnotám a prečo nepíšu napríklad o pekných divadelných hrách.


Psychické problémy

Kvôli psychickým problémom bol nútený vyhľadať odbornú pomoc psychiatrov. Svojmu ošetrujúcemu lekárovi, Jozefovi Haštovi, bol veľmi zaviazaný. Na tejto "senzácií" si médiá taktiež veľmi zgustli. Nedokážem to pochopiť. Veď sme len ľudia. Zraniteľní, smrteľní. Každý z nás si v živote prešiel nejakým problémom, chorobou. Ale rozpytvávať hercove psychické problémy v médiách? Svoje problémy však bral ako plus. Názorný príklad uviedol na ruskom národe, ktorý trpel od svojho prapôvodu. Je však zaujímavé, koľko velikánov v umení z tohto národa vzišlo. Za problémy bol vďačný, pretože skrz ne si mnohé uvedomil a mnoho dobrého z toho vyťažil. Pán Pešek mu raz povedal: "Aj perlorodka prežíva veľkú bolesť, keď sa do nej dostane zrnko piesku. To sa však začne obaľovať perleťou, až z toho vznikne perla. Z bolesti perlorodky vznikne polodrahokam."


Drogy

V čase, keď nemali médiá do čoho "pichnúť", vyhrabali jeho vyjadrenie z roku 2001. „Chcel som vyskúšať, čo robia drogy v tele a aký majú na ľudí účinok,“ povedal Dočolomanský. Svoju túžbu vyskúšať to konzultoval s lekárom. Nakoniec vyskúšal mäkkú drogu, marihuanu. Ak by sme mali moc nazrieť do svedomia každého herca, športovca, moderátora či dokonca aj do svedomia novinárov, ktorí sa živia takýmito pikoškami, zistili by sme, že väčšina z nich túto či inú drogu minimálne raz v živote vyskúšala. Kto z nich by sa k tomu verejne priznal tak, ako Dočolomanský? Asi nikto. On sa však otvorene vyjadril k účinkom marihuany: "Musím sa priznať, že to bolo veľmi príjemné. V marihuanovom opojení som zažil krásny sex."


Rakovina pľúc

Jeho najväčšou drogou boli však cigarety, ktorým prepadol už v trinástich rokoch. Začiatkom roka 2008 mu diagnostikovali rakovinu pľúc. To bola senzácia! Novinári ho sledovali pri každej návšteve Kliniky pneumológie a fyziológie na Oddelení klinickej onkológie v ružinovskej nemocnici v Bratislave. Informácií o jeho strachu boli plné titulky. Ruku na srdce, kto z nás by sa nebál? Podstupoval pravidelné liečebné procedúry, chemoterapie. O svojej chorobe odmietal s médiami hovoriť. Ako všetko ostatné, aj toto sa týkalo výlučne jeho súkromia. Fajčil 60 cigariet denne, avšak s cigaretami sa mu po dlhých desaťročiach podarilo prestať. Papparazi denne striehli na to, kedy a či Dočolomanský znova podľahne chuti na cigaretu. Doslova ho s fotoaparátmi prenasledovali na každom kroku. Nezažila som to, ale verím, že to bolo veľmi náročné obdobie na jeho psychiku, čo mu v boji so zákernou chorobou určite neprospievalo. Médiá namiesto toho, aby mu pomohli, a metóda by sa určite našla, ak by chceli, sa priživovali na jeho nešťastí. Ale nielen médiá. Aj obyčajní ľudia striehli. V marci 2008 prišla do redakcie Nového času fotografia od čitateľa, na ktorej je zachytený Dočolomanský na parkovisku pri SND, ako fajčí cigaretu. "Vplývajte, prosím, na neho, aby s tým naozaj skoncoval!" vyzývali médiá čitateľov. Ľudia si síce možno nahovárali, že mu prostredníctvom ich a mediálneho drobnohľadu pomáhajú, efekt to malo však úplne opačný. Samozrejme, že jeho osud nebol nikomu ľahostajným. Ak by však jeho život médiá toľko nepreberali, určite by žil pokojnejšie. Možno dlhšie, možno nie. To sa už nedozvieme. Ale nestálo by to aspoň za pokus?


Súkromie

Médiá sa neustále snažili s ním nadviazať kontakt. On však pri každej príležitosti, kedy mu novinár či redaktor prezradil svoju profesiu, ho len slušne odzravil: "Ďakujem, dovidenia." Všetci jeho divadelní kolegovia sa k tomuto "odhaleniu" stavali rovnako. Bola to jeho vec. Bol už dospelý a vedel, čo robí. Vedel, prečo to robí. Jediní, ktorí to nevedeli alebo možno vedieť nechceli, boli médiá. So svojim životom bol vyrovnaný. Bral ho taký, aký bol. Netrápil sa svojím vekom. To, že bol jedným z najslávnejších a najlepších slovenských hercov si možno uvedomoval ale nikdy nebol na to namyslený. Nikdy nebral sám seba ako "NIEKOHO". Podľa jeho slov by to bola chyba.


Chalupa ako útočisko

Jeho útulná chalupa na Záhorí pri Studienke bola jeho najmilším útočiskom. Práve na tomto mieste prežíval svoje životné trápenie, sem sa utiekal, keď mu bolo ťažko. Trávil tam v priemere dva víkendy mesačne aktívnym odpočinkom. Prakticky si ju postavil sám za účasti robotníkov, ktorí mu pomáhali v realizácií hrubej stavby. Istý čas médiá prezentovali tvrdenie, že Dočolomanský vydedil svoje deti a že všetok svoj majetok odkázal svojmu priateľovi, Alexandrovi Godovi. Toto tvrdenie šokovalo ako jeho syna, Michala Dočolomanského ml., tak jeho dcéru Marta a bývalú manželku. Samozrejme, bola to lož. Alexandrovi Godovi odkázal Michal Dočolomanský len chalupu pri Studienke, o čom však celá jeho rodia vopred vedela. Nenamietali, pretože o ich priateľstve vedeli.


Smrť

Michal Dočolomanský zomrel predpoludním dňa 26. 8. 2008 vo Fakultnej nemocnici v Ružinove. Tesne pred jeho smrťou napísal svoje myšlienky pre týždenník Slovenka, v ktorom sa okrem iného vyjadril aj k Slovenskému syndikátu novinárov. Tí začali vo veci porušenia Kódexu novinárskej etiky denníkmi Plus 1 deň a Nový čas konať až po jeho smrti, presnejšie 9. 10. 2008. Tlačová rada Slovenskej republiky vyslovila denníkom v tejto súvislosti pokarhanie.


Spravodlivosti sa nedožil

Je smutné, že médiá, tie médiá, ktoré majú ľuďom pomáhať, dopomohli Michalovi Dočolomanskému k jeho smrti. Až tá dohnala Slovenský syndikát novinárov k tomu, aby zasiahli. Michal Dočolomanský sa toho, žiaľ, na tomto svete už nedožil. Po jeho smrti to bolo však už len symbolické gesto, aké mohli pre tohto velikána a ikonu Slovenského národného divadla urobiť.


Vyhlásenie Michala Dočolomanského

"Som slobodným občanom demokratického štátu, ktorému ústava tohto štátu, okrem iných práv, zaručuje právo na súkromie. (Alebo nie?) A rovnako, ako vám „tiež novinárom“ bulvárneho plátku Plus 1 deň, mi zaručuje slobodu slova. Nie som verejná osoba, len moja herecká tvorba je na trhu práce a do doby, kým som ochorel, som tvoril najlepšie, ako som vedel. Moju tvorbu môžete hodnotiť, tú som ponúkal. Pred ôsmimi rokmi som odmietol byť vašou senzáciou a dôrazne som vás žiadal, aby ste ma neobťažovali. Svoju sexualitu považujem za výsostne súkromnú záležitosť a nemienim ju akokoľvek vysvetľovať alebo dokonca ospravedlňovať. Tak ste sa, Plus 1 deň, zahryzli do mojej rakoviny. Je pre mňa neprijateľné a nanajvýš obťažujúce, keď ma prenasledujete a okupujete okolie mojej chalupy, kde sa zotavujem medzi jednotlivými terapiami. Zneužívate moje ochorenie na upútavku vašej titulky. Slová, ktoré mi vkladáte do úst, sú lživé a lživo píšete o mojej rodine, vrátane môjho partnera. Pre koho sú rakovina a lož senzačné? Podľa toho, ako konáte, by som vás mohol, Plus 1 deň, považovať za otravný hmyz, parazitujúci na smrti. Mohol by som si myslieť, podľa „zaručeného nemenovaného zdroja“ z vašich vlastných radov, Plus 1 deň, že rakovina vám v ústach vytvára sladkú alebo korenistú chuť a že apetít na toto menu viete vnútiť svojim čitateľom. Mohol by som si myslieť a dúfať v skorý účinný repelent proti vám, Plus 1 deň. Mohol by som dať na pretras otázku – z akých hodnôt pochádza váš majetok. Možno dúfate, že peniaze nesmrdia. Ale tá sračka, ktorou sa živíte... No – proti gustu žiaden dišputát! Mohol by som sa opýtať Syndikátu slovenských novinárov, kam až siaha lojalita ku kolegom? Dokážu sa aspoň dištancovať od tohto hyenizmu? Myslím si, spolu s de Saint-Exupérym, že „človek je ten, kto nosí v sebe väčšiu bytosť ako je sám!“ Vy sami si tvoríte o sebe obraz, ktorý prezentujete na verejnosti. Vy viete, čo v sebe nosíte. Ja som svoj život prežil so cťou."