Mám jedno oko zelené a druhé plné sĺz. Nostalgické spomienky na jeseň z minulého roka. Iba žeby to bolo tento rok. Vlastne, ono to ešte ani nebolo. List s červeným nádychom, ležiaci tam, medzi všetkými tými suchými listami, by sa nádherne vynímal na ľavej línií preťatej tou dolnou. Vraj všetci to dávajú na stred, takže takto to má efekt profesionálnejšieho a skúsenejšieho prístupu. A ja som si vždy myslela, že každý si to fotí tak, ako sa to páči jemu a nie tak, ako to je v nepísaných prikázaniach. Pokiaľ ide o môj pohľad, ten je nestrojený. A pokiaľ ide o pohľady ostatných, akosi im prestávam veriť. Veď už bolo na čase. Napríklad také klamstvo môže vzniknúť z troch vecí. Zo strachu, z lásky alebo z nedokonalosti. Klamstvo z lásky by sa malo prestať klasifikovať ako klamstvo. Je to vlastne len forma ochrany. Treba si však byť istý, či človek o takú ochranu stojí alebo nie.
Ľudia začali Huga akosi nahradzovať. Čo už, nič nemôže byť dokonalé. Potom by to bolo všetko strašne nudné a ja by som nikdy nezistila, čo sú to tie motýle v bruchu. Letné kamalásky mali byť už dávno uzavretou témou a ľudia by mali začať normálne žiť. Kde? No predsa tu, v realite, bez snov, bez túžob, pretože tie akosi len ubližujú.
Stále si však myslím, že som trošku.. a možno trošku viac.. hlúpa? Možno. Ale to nie je teraz to správne slovo.
Chcela som ísť za ním, ale asi som sa bála. Chcela som ho objať, chcela som mu povedať, že ľudia ho nenahradili. A nikdy ani nenahradia, pretože je iný, ako všetci ostatní. A možno bol už príliš unavený z toho, ako mu vždy všetci vykladajú, aký je iný a úžasný a nenahraditeľný. Ja.. nechala som ho ísť. Ja.. stále si myslím, že som trošku.. hlúpa? Možno aj to..
Komentáre