slečna petra

Bol to taký úplne neobyčajný večer, ako tucty iných večerov. Pes, ktorý na mňa štekal vždy, keď som šla okolo, bol ticho. Zaželala som mu dobrú noc a ďalej som sa bála vetra, ktorý mi bol paradoxne v minulom živote sluhom. Využívala som ho na plachtenie po nebi, ktoré som tak milovala. Bola som vtákom, iným ako všetky ostatné. Bola som vtákom, ktorý bol spokojný s tým, čím bol a s tým, čo mal, aj keď to nebolo okrem podmaneného vetra a vlastnej slobody nič iné. Milovala som pocit, že vidím niečo, čo nikto iný na zemi. Páčila sa mi neobmedzenosť a sloboda. A dnes? Dnes sa túžim vrátiť do minulého života a bezcieľne si lietať po oblohe. Na živote človeka sa mi páči jedine to, že kedykoľvek večer dokáže zavrieť oči a snívať sny o tom, ako si lieta po ooblohe, ako si podmaňuje vietor a ako mu nezáleží na čase a dokáže dúfať, že tá predstava sa ráno nestane snom, ale krásnou skutočnosťou..