slečna petra

„...Prvýkrát som bola bezhlavo zamilovaná až po uši v štvrtej triede na základnej škole. Spolužiak chodil so spolužiačkou. Rozišli sa a ja som využila situáciu a napísala som mu ľúbostný list, resp. lístok, na ktorom stálo: „Chceš so mnou chodiť?“ Odpísal mi tú najkrajšiu vec, akú som kedy počula: „Chcem!“ Chodili sme spolu asi dva dni. Bola to láska na život a na smrť. Ja som sa však veľmi hanbila a neprehovorila som s ním ani slovo. Dal mi kopačky. Plakala som tuším aj päť minúť vkuse! A potom sa to stalo! Prišiel za mnou v školskej jedálni a spýtal sa ma: „Chceš so mnou ešte chodiť?“ Neváhavo som odpovedala najkrajšiu vec, akú kedy počul: „Chcem!“ Chodili sme spolu až do konca školského roka. Bola to láska na život a na smrť. Ja som sa však stále veľmi hanbila a neprehovorila som s ním ani slovo. Ale v tej situácií boli slová zbytočné. Potom sa naše cesty rozišli. Ja som šla na inú školu a on tiež na inú. Len nie na tú istú inú ako ja.. Celé leto som preplakala! Na konci leta som ho stretla. Pozdravil sa mi a ja som sa utvrdila v tom, že mi je verný, keďže na mňa nezabudol a stále vie, kto som.

V piatom ročníku som sa zamilovala do chlapca z vedľajšej triedy. Nechcela som si sním však nič začať, veď nie som žiadna šľapka! Stále som bola verná mojej prvej láske aj napriek tomu, že sme sa už 10 mesiacov nevideli a ani neboli v kontakte.

V šiestom ročníku som prišla na to, že to už nemá zmysel, aj tak ho už nikdy neuvidím a rozišla som sa s ním, resp. s myšlienkou, že spolu chodíme. A henten môj nový objav si našiel nejakú inú, takže som sa naňho vykašlala.

V siedmom ročníku mi do života vbehol o 2 roky starší kulturista. Teda, nebol to kulturista, ale viacnásobný majster Slovenska a Európy v spieraní. Síce mal malíček taký, ako moje stehno, ale zato mal modré oči! A mať frajera s modrými očami bolo v tej dobe kúl! Naše prvé rande bolo na štadióne. Bolo to tak strašne romantické! Behali sme. Síce som mu povedala, že som športovkyňa, ale na dvanásťminútovku za dve minúty som jednoducho nemala a tak to skončilo.

Každoročne sme chodili na lyžovačku na Oravu. Toto bolo asi už tretí rok. Tretí rok som čumela po Blavákovi. Bol to jednoducho frajer! Jeho brat bol herec a daboval filmy a on, Anton, bol proste frajer! V uchu mal náušnicu v tvare šróbu. Bolo to proste kúl! Hrali sme fľašu.. bol to prvý chlap, s ktorým to prešlo aj do ďalšej fázy ako do úsmevu. Neviem, či sa aj on bozkával prvýkrát v živote, ale keď sme skončili, bežala som do izby a vlhkosť z tváre som si utierala ešte asi hodinu. A nebol to pot ani moje sople! On proste neskutočne slintal. Odvtedy sa mi zhnusil. Potom tam bol chlapec menom Eugen, ktorý sa k hre fľaša pripojil. Až na to, že som si takmer vylomila zub na jeho strojčeku a neskutočne mu smrdelo z huby to bolo v poriadku.

V ôsmom ročníku som si našla frajera, ktorého volám tzv. prestávkovo - bozkávací frajer. Prvé a potom všetky ďalšie rande boli cez prestávku v šatni. Keď zazvonilo na prestávku začali sme a keď odzvonilo na hodinu, dokončili sme. Presne na sekundu! Podľa všetkých bol neskutočne krásny, ale podľa mňa neskutočne tuctový a stereotypný. A keďže nič iné ako desaťminútové oblizovanie si nevedel vymyslieť, skončila som to s ním.

Potom tu bol futbalista. Krásny modrooký futbalista! Trvalo to dva dni, potom mi povedal, že chce moju kamarátku a jej frajer jej povedal, že chce mňa a tak sme si ich vymenili. Ten druhý bol neuveriteľne škaredý, brčkavý, vysoký, zubatý futbalista. Trvalo to jeden deň. Po dni som sa spýtala sama seba, či som sprostá alebo čo. Veď chlapi na mňa čakajú v rade (vtedy som si to myslela) a ja chodím s takýmto cicíkom.

Potom sa mi páčil jeden môj spolužiak ale ten bol odmeraný a nejavil ani najmenší záujem. Som nesmierne rada, lebo dnes je z neho taký ten vygumovaný rapec s rovným šiltom a nezašnurovanými botami..

..to be continued..