slečna petra

Kvapka pohľadí mi líce. Nie je dažďová, ani z rannej rosy. Zas mi prileteli motýle do brucha. Niečo sa blíži, dúfam, že nie búrka. Aj keď ju milujem, teraz na ňu proste len nemám chuť. Tak trochu som sa stratila. Nie je vôbec ľahké sa nájsť. Hlavne nie, keď neviem, kde presne som sa stratila.

Tých cieľov mám nekonečne veľa. Možno len preto, že ten jeden, skutočný, je takmer nemožné dosiahnuť. Niekedy mi je strašne ľúto, že čas plynie. Ten minulý sa jednoducho skončí a jediné, čo tu po ňom ostane, sú spomienky. A času to je jedno, on si proste plynie ďalej. Tik-tak, tik-tak.. Čo ak raz pominie? Budem na seba hrdá, alebo mi bude ľúto, že som sa celý ten čas len hľadala?

Ja tu teraz vlastne ani neviem presne, o čom práve uvažujem. Nechávam tomu úplne voľný priebeh. Nič nie je nasilu. Ďalšia kvapka objala vankúš, ktorý sa už teší na moje sny. Stratila som sa sama sebe. Dúfam len, že sa ti to nebude zdať povrchné a nasilu. Toto bolo totiž vo mne a len som to jednoducho potrebovala niekam vypustiť..