slečna petra

Zložila som si okuliare a utrela ich do zeleného kabátu. My okuliarnatí to nemáme ani zďaleka také ľahké, ako sa zdá. Zo zimy do tepla sa nám naše pomocné oči rosia a napríklad nie je možné pozerať televízor po ležiačky. A tiež nemôýme zaspať len tak, v gauči zababušení v deke. Pri čítaní sa musíme pozerať ponad okuliare, ktoré už-už idú spadnúť zo špičky nosa a pri náhlom pohľade do diaľky sa treba zakloniť. Keď jeme obed a chceme aj vedieť, čo sa v tanieri nachádza, musíme sa pozerať popod okuliare, pretože je dosť nepraktické sa pri jedení skloniť až tak, aby náš zrak prechádzal cez zázračné sklíčka. Och, a keď prší alebo sneží! Asi si dám patentovať okuliare so stieračmi. Určite by ich mnoho okuliarnikov ocenilo. Ja to všetko však beriem ako odplatu a pomstu za to, že som ako malá nechávala mrkvu na kraji taniera..

Na moje počudovanie v nefajčiarskej miestnosti nebol nikto. Možno si Boh dáva len načas. Napriek tomu som sa však premiestnila do miestnosti fajčiarskej. Bola prázdna. Vlastne, takmer prázdna. Pri stole, úplne zadnom, sedel človek. Dievča pekné, s dlhými gaštanovými vlasmi a tyrkysovým svetrom. Pred sebou mala položenú tekutinu pripomínajúcu horúci čaj. Rozmýšľala som nekrátko, kam si asi tak sadnem Podišla som k dievčine, usmiala som sa a trošku zahanbene som sa spýtala: "Nebude ti vadiť, ak si prisadnem?" Sympatické dievča sa milo usmialo, ale nepovedalo ani slovko. Sadla som si oproti nej za, pre mňa trošku privysoký, no krásne drevený stôl. V lícach som pocítila zas to zvláštne šteklenie ktoré pociťujem vždy, keď sa chcú začervenať. Moje líca však nemajú tendenciu červenať sa a preto radšej vylúčia šteklenie. Dostala som chuť na zelený čaj. Dievčine oproti však tá chuť asi chýbala. Prisunula mi svoj zelený horúci čajík a usmiala sa. Dúfam len, že nevie čítať myšlienky, lebo sa musí v duchu neuveriteľne rehotať!

Sedela som v krčme pri čaji s neznámou dievčinou a bez slova som vyčkávala na nedochvíľneho Boha. Nedochvíľny Boh. No to je teda fakt úžasné! Trochu som znervóznela a začala som pod stolom hompáľať nohami. Je to môj zlozvyk už od malička. Ja však nemôžem za to, že keď si sadnem až nadoraz na hocktorú stoličku, nohami nedočiahnem na zem. Kde do pekla je ten Boh? Bez slova som nadávala už hodnú chvíľu.

"Prečo vždy myslíš na to, čo by malo byť a ako by to malo byť namiesto toho, ako to v skutočnosti je?" spýtalo sa dievča oproti. "Čo prosím?" vyvalene som na ňu civela a nechápala som, čo do čerta odomňa chce. "No vieš, myslím to tak," pokračovala, "keď niečo chceš spraviť, tak to sprav. Keď niečo chceš povedať, tak to jednoducho povedz a neber ohľad na okolia a na to, ako spoločnosť asi zareaguje. Jednoducho sa správaj tak, ako to cítiš. Len vtedy budeš žiť naozaj slobodne!" dokončila krátky monológ. "Ja tu čakám na Boha," vyšlo zo mňa neisto po krátkom trápnom tichu. "Prosím?" spýtalo sa dievča, akoby zle počulo. "Čakám tu na Boha," zopakovala som. Dievča sa začalo neuveriteľne z chuti smiať, akoby som povedala najlepší vtip, aký kedy počula. Smiala sa a smiala a ja som tam len sedela, zahanbená, s červenými lícami a zvláštnym pocitom v ich vnútri. Po hodnej chvíli sa v rehote a kŕčoch postavila a odišla preč.. Zvláštny pocit zmizol a nahradil ho pocit slobody..