slečna petra

„Raz si mi povedal, že ak mi bude tu dolu na Zemi smutno, tak sa mám otočiť oproti slnku a všetok tieň padne za mňa, spomínaš? Lenže dnes ani to slnko nesvietilo a všetok tieň padol práve na mňa..“

Ticho.

„Nemlč, nemám to rada. Chcem, aby si rozprával. Žijem na planéte, o ktorej ľudstvo ešte ani nevie, že vôbec jestvuje. Nechápem, prečo ľudí označujú číslami na zaliatych kartičkách, bez ktorých im nepredajú ani pivo. Cítila som sa sama a bola som zvedavá, preto som sa sem prišla pozrieť. Len málo ľudí ma pochopilo a on bol jedným z nich. Ostatní si mysleli, že Zem je jedinou planétou v celom svete, ktorá je obývaná tak inteligentnými bytosťami, ako sú ľudia. Je hlúposť nákazlivá? Asi som sa nakazila. Ľudia sú fakt čudní. V rebríčku hodnôt majú na prvých priečkach vlastne bezcenné farebné papieriky a luskom pominuteľný úspech. Úspech. Spoločenský úspech. Je mi ľúto, že neberú ohľad na úspech, ktorý sa im každé ráno ukáže v zrkadle. Minule som počula, ako jeden podivuhodný pán, ľudia im tu vravia „miliardári“, hovoril, že ak niekto povie, že za peniaze si šťastie nekúpiš, tak ten niekto nebol nikdy bohatý. Mne sa tak zdá, že skôr ten pán nebol nikdy šťastný. Asi som sa nakazila. Cítim, že sa zo mňa stáva pozemšťan a to sa mi nepáči. Čakám, kým sa mi ozve sám, lebo mojej hrdosti by bolo ublížené. Hrdosť. Ďalšia z tých bezvýznamných hodnôt, na ktorej každému záleží. Čo by sa ľuďom stalo, keby povedali to najznámejšie, najkúzelnejšie a najmenej používanejšie slovko „prepáč“. Ich osobnosť založená na omylnej pravde by sa rozsypala ako vietor v piesku. A čo by sa mne stalo? Asi som sa nakazila. Ale nestalo by sa mi nič. Na mojej planéte neexistuje pýcha. Ako teda vieme, kedy je niekto skromný? Nijak, pretože tam sú skromní všetci. Keď sa vrátim, porozprávam im, že opak skromnosti je pýcha. Ale asi mi nebudú rozumieť. Na mojej planéte nejestvujú peniaze. Ako vlastne vieme, čo má akú hodnotu? Nijak, pretože tam má hodnotu všetko a všetci. Keď sa vrátim, vysvetlím im, ako fungujú peniaze. Ale asi ma nepochopia. Na mojej planéte nieje hnev. Ako potom vieme, či sme niekomu neublížili? Nijak, jednoducho na mojej planéte sa platí, odpúšťa, ďakuje a prosí úsmevom. Keď sa náhodou niekto neusmeje, tak mi sa usmejeme naňho a potom sa už usmeje aj on. Keď sa vrátim, poviem im, že tu sa ľudia usmievajú väčšinou len keď na nich mieria s kockatou krabičkou, ktorá sem-tam zableskne. Ale asi nebudú vedieť, o čom im rozprávam.“

„Prečo za ním nejdeš?“ prerušil šepot moje myšlienky.

„Ty si tu?“ spýtala som sa Boha.

„Tak prečo?“ odpovedal otázkou.

„Bojím sa. Bojím sa toho, že by mi povedal, že takto mu je lepšie. Nejdem za ním preto, aby som nestratila nádej, že za ním už viac ísť nesmiem. Bojím sa, že sa bude správať ako všetci ostatní ľudia a povie „nie“. Bojím sa, že sa nebude chcieť vrátiť spolu so mnou na moju planétu. Bojím sa, že už mi nikdy nebude rozprávať úsmevom. A bojím sa, že som sa nakazila ľudskou hlúposťou.“

„To, že dnes nevyšlo slnko a že všetok tieň padol práve na teba neznamená, že to tak bude vždy. Možno raz ľudia dostanú dar pochopiť, že na tomto svete sú aj pekné veci, ktoré si samy tým odpadkom len zahmlievajú. Možno sa ľudia raz naučia žiť pre to, čo majú radi a nie to pekné zabíjali len preto, aby žili.“