slečna petra

Nemám už veľa času, avšak som si povedala, že keď chcem s niečím naozaj začať (alebo poprípade skončiť), tak je najlepšie pustiť sa do toho hneď. Akože, nestalo sa nič vážne, čo by stálo za napísanie a následné prečítanie, ale to nie je vôbec podstatné..

Tá ovca v tvare vankúša, či vankúš v tvare ovce, to je jedno, proste to, čo som od máj sista dostala na dvadsaťjednotku (ona nemala nikdy originálny vkus na darčeky), na mňa stále kuká. Aj ráno kukala. Nechcelo sa mi prerušiť s ňou očný kontakt, takže som zaklapla budík a hor sa naspak pod perinu, kde som si mohla aj oči vyočiť z očných buliev, ale očný kontakt s ovčím vankúšom, respektíve s vankúšovou ovcou narušila. Ale to je nepodstatné..

Potom som sa nejakým zázrakom pristihla po všetkých tých ranných kúpeľňových rituáloch (aj riťuáloch) až pri tom, ako ma niekto vysadil na autobuske a kričal: "Bež, utekaj, utekáááj.." Tak trochu som sa cítila ako Forest Gump. Ten bežal, bežal, sám nevedel kam, prečo a ako dlho. Tak som teda bežala, bežala, sama som nevedela kam, prečo a ako dlho. Zbadala som autobus. Smer cesty z tabule som síce prečítať nevedela, ale naskočila som. Veď niekam to už len dôjde. Vodiča som úspešne, ako vždy, oblafla, že si prosím polovičatý cestovný lístok. Keď som si kupovala tú strakatú čapicu s veľkým brmbolcom a všetci sa mi smiali, že vyzerám na pätnásť rokov slovenských (od prvého už eurových), nebolo mi to moc príjemné. Ale ja som si bola takmer istá, že čapica bude mať u niekoho úspech. Tak som tak chodila po svete, medzi normálnymi ľuďmi. Predavačky mi nechceli cigy predať, na obchodných konferenciách mi všetci tykali, sestra mi dokonca tú ovcu kúpila. Bolo to pre mňa ťažké obdobie. Ešte k tomu mám len jeden meter aj šesťdesiatjeden centimetrov slovenských (od prvého sa to tiež mení na eurových, ako všetko slovenské). Avšak! Už takmer rok, odkedy mám tú čapicu s veľkým brmbolcom, ma cesta do školy stojí o polovicu menej ako všetkých tých, ktorí nemajú strakatú čapicu s veľkým brmbolcom. Ale to je taktiež nepodstatné..

No a potom sme mali skúšku. Pred skúškou som musela močiť a všetci na mňa nervózne čakali. Ale to je ich chyba, ja som nervózna nebola, lebo som sa bola vymočiť. A keby sa išli vymočiť všetci, tak by nebol nikto nervózny, lebo by nemusel nikto na nikoho čakať. Všetci by boli šťastní, nevynervovaní a hlavne vymočení. Ale to je nepodstatné..

Milý múj deníčku, skúšku som dala za dvojku, čo je po vysokoškolsky Cé. A teta Čumová, keď mi to zapisovala do indexu, tak len tak na mňa čumela, ako taký Čumil, ktorý čumí z bratislavského kanála. A potom mi už len povedala, že si tie údaje (ako dnešný dátum a hentej meno) mám do indexu okamžite doplniť. Chytila som pero a išla som si to okamžite doplňovať. Ale nedoplnila som si, lebo nemám ani šajnu, kolkáteho je a neviem ani, ako sa tá Čumová s tým docela milým čumákom volá krstným menom. Pamätám si len to, že to jej krstné meno bolo dosť také sedlácke, také riadne slovenské, ako repa. A na viac hriechov si už fakt nepamätám. Ale to je nepodstatné..

Jedniná podstatná vec, o ktorej som sa vlastne chcela zmieniť je, že slovo brmbolec mi pripadne ako strašne milé slovo (ale aj slová šuflík, gombolce a teľa sú fajn..).