slečna petra

Je to len také cvičenie. Presne také, ako pred mesiacom, len vtedy to bolo fyzické cvičenie. Vtedy som začala s päťdesiatimi brušákmi za deň. A pri prvých päťdesiatich to aj skončilo..

Sedím a nič nerobím. Rozmýšľam, čo sa deje vonku za oknom. Slnko svieti, ale kancelárske žalúzie ho nechce pustiť ku mne. Dopĺňa depresívnu atmosféru štyroch takmer holých bielych stien, zasypaného stola absolútne nedôležitými papiermi a jedného momentálne nezvoniaceho telefónu. Dokonca aj dvere a okno sú biele. To je len taká kamufláž, ale keby boli čierne, možno by som sem chodila radšej, lebo by sa nikto na nič nehral a vyzeralo by to tu presne tak, ako to v skutočnosti je.

Sem-tam sa cítim ako vo väzení za mrežami. Vlastne ani nie. Ľudia za mrežami aspoň majú čas na rozmýšľanie. Ja nieže by som ho nemala, ale ho nechcem mať. Možno sa ho bojím mať.. Áno, to je to správne tvrdenie.. Bojím sa rozmýšľať, pretože by som prišla na veci, ktoré by som si nedokázala pripustiť a bolo by to možno ešte ťažšie, ako nerozmýšľať.

Toto je však len také cvičenie. Presne také, ako pred mesiacom, len teraz to je psychické cvičenie. Teraz som začala intenzívne rozmýšľať. A pri prvom intenzívnom rozmýšľaní to asi aj skončí..