slečna petra

Dlho, fakt dlho som sa odhodlávala k tomuto verejnému výstupu. Avšak raz nebol čas, potom zas nebol čas a inokedy nebol čas.. Ale teraz nadišiel ten správny čas a ja idem na to. Úvodom by som len chcela podotknúť, že zvieratá milujem a nikdy som žiadnemu úmyselne neublížila a vždy som sa o ne starala a nikdy som ich netýrala a takým ľuďom, čo to robia, ruky odrezať!

Moja animal-tour začala jedného letného dňa, keď Mišo (moja sestra), doniesol domov od nejakej tety také milé malé rybky v sáčiku. Mišo mal v tom čase snáď každý druhý zub a so štrbavým úsmevom pobehoval a hrkal tým sáčikom plným vody. Tie rybky boli super. Aj keď bola zaváraninová fľaša, v ktorej rybky žili, celkom malá, ja som bola ešte menšia. No jednoducho som na ňu nedočiahla. Keď si tak pomyslím, že dnes mi je ten kuchynský stôl po pás a vtedy som naň ani nedočiahla.. ach, ako ten čas letí.. no ale dosť na tom, že keď som ich chcela nakŕmiť, tak ma ocko musel vysadiť hore, na kuchynský stôl. Pamätám si to ich papaničko. Vyzeralo to ako korenička na grilované kurča. Stačilo im len málinko, ocko vždy vravel, že keby im nasypem veľa tej sušenej žbrndy, tak by vyrástli do takých rozmerov ako veľryby. A ja som mu to s dôverou zožrala (to klamstvo, nie potravu pre rybky..). Ale veď otcovia nikdy neklamú! Jedného dňa, keď som ich išla nakŕmiť, ešte som síce nevedela ani do dvoch počítať (rybky boli tri) ale vedela som, že jedna rybka je moja, jedna Mišova a jedna ockova. No a Mišova rybka akosi hore bruchom na hladine začala plávať. Tak sme ju spláchli do záchoda. A potom začala ockova rybka akosi hore bruchom na hladine plávať. Tak sme spláchli aj tú. No oni sa o tie svoje rybky proste nestarali. Chodila som ich kŕmiť len a len ja! No a za pár dní začala hore bruchom na hladine plávať aj tá moja, posledná rybka. Ja som sa o ňu však starala! Umrela na smútok a žiaľ zo straty svojich zosnulých bratov.

Potom sme mali kuriatka. Boli sme si ich vlastnoručne vybrať na družstve, kde mal ocko známu. Bolo ich tam milión! Ocko nám však dovolil zobrať si len po jednom. Takže z pôvodných sto kuriatok, ktoré sme si chceli s Mišom odniesť domov, to kleslo na tridsať a skončilo to na dvoch. Boli krásne, žltučké. Dali sme im milé dievčenské mená. Ale nikdy sme si tie mená nevedeli zapamätať, takže každý deň sa volali inak. A stále sme sa s Mišom hádali, ktoré kura je koho. Ja som si vždy vybojovala to menej zašmudlané. Bývali u nás v garáži, kam chodil ocko fajčiť. Jedného dňa sa ich krásnučké žltučké perie začalo meniť na biele. To sme ešte ako tak prežili. Zlom však nastal v okamihu, keď kuriatkam začal rásť chocholúšik (hrebienok sa to tuším volá odborne). Takže z kuriatok, z ktorých mali byť sliepočky sa nakoniec vykľuli dva kohúty. Boli sme strašne naštvané na tú tetu z družstva, ktorá nám zaryto tvrdila, že z nich budeme mať aj vajíčka! Vajíčka neboli. Ale bolo menej miesta v mrazničke a ešte si pamätám, že niekedy v tom čase spravila mamka najlepšiu polievku, akú som vtedy ešte vo svojom krátkom živote jedla! Vraj kúpila taký špeciálny bujón. Nevedela som, čo je to bujón a aká polievka to bola, ale bola super!

Kauza ježko. Jedného dňa sa k nám prisťahoval do záhrady ježko. Spravili sme mu búdku vystlanú starými špinavými handrami, ohrádku sme mu spravili. Keď bol menší, tak sme mu dávali mliečko. A potom, asi tak tri dni na to, ako vyrástol, sme mu chytali v záhrade s Mišom červíky. Mišo rýľoval a ja s nachytanými červíkmi naháňala a strašila mamku. Bóže, tá vtedy vrieskala, ako keby to boli pavúky! Ježkovi chutilo, aj keď po naháňaní mamy boli červíky podochnuté. Ježko aspoň nemusel vraždiť. Bol strašne milý. Jedného dňa to ježka v našej záhrade omrzelo a presťahoval sa do záhrady k susedom. Dodnes to nevieme s Mišom pochopiť. Mamka bola spokojná, aspoň sme ju prestali strašiť a naháňať s mŕtvymi červíkmi.

Pes. Keď k nám pricestoval v bratrancovom aute, neverila som vlastným očiam! Ó bože, my máme psíka! Celú noc som strávila s ním. Strašne kňučal. Dala som mu môjho plyšového macka, ktorého mi potom už nikdy nechcel vrátiť. Nevadí, Mišo mal takého istého, tak som jej ho šlohla. Volal sa Deny. Pes, nie macko. V tom čase rozkopávali našu ulicu. Učila som ho skákať cez priekopy. Strašne sa bál a stál tam a pozeral so sklopenými ušami na tú dieru. Učenie skákania psa cez priekopy bolo ukončené, pretože som sa naňho nemohla pozerať. Vždy som ho preniesla na rukách. Môj pes nevedel skákať. Čo už. No a napríklad cikal ako dievča. Ale mne sa nepáčili havovia, ktorí cikali so zdvihnutou nohou. Bola som hrdá na svojho, ktorý cikal inak. Len škoda, že sa furt ocikal a potom ho musela mamka stále umývať. Po čase, keď trošku podrástol, sa chodil Deny sám venčiť. Úplne šikovný týpek to bol. Susedia ho nemali radi. Stále nám vykrikovali, že k nim lozí. Mali totižto živý plot. Ale nikto im ho nekázal sadiť! Mamka to už nevedela vydržať a Denyho sa rozhodla dať preč. K nejakým super ľuďom, na dáku dedinu. Tam mal búdku a ohrádku. Ušiel. Z ohrádky. A plot si podhrabal. A z dediny prišiel pešo až ku nám, domov! Vravím, že to bol šikula. Ale cestou ho zrazilo auto. Bol u nás, kým sa nevyzdravel. To bolo také hektické obdobie, moc si na to nepamätám. Nakoniec to skončilo tak, že ho mamka dala utratiť. Vraj sa nedokázal uzdraviť a len by sa trápil. To som sa však dozvedela len prednedávnom.

Obdobie s morským prasiatkom bolo fajn. Normálne mal klietku, kŕmila som ho viac menej pravidelne, avšak tá jeho strava bola podľa mňa až príliš monotónna. Myslela som si, že ho z tej buriny striedajúcej granule raz drbne. Zrovna dozrievali slivky. Milovala som slivky! A bola som presvedčená, že aj moje morské prasiatko, Bubu, si ich obľúbi. Jednu vykôstkovanú som mu dala, aby si pochutnalo a spestrilo svoju stravu. No ono si pochutnalo, ale až tak, že ho z toho sťastia drblo. Z iných zdrojov som sa dozvedela, že ho zdulo. V klietke som ho našla bezhybne vykotené. Mamka mu vystrojila pohreb v záhrade. Kar sme si spravili súkromný, v kruhu najbližšej rodiny. S Mišom sme si kúpili čipsy a jedli sme ich so slivkami. Po kare to bolo na záchode pestré a dlho dlho obsadené. Ešteže máme dve vécka!

Zajac. Volal sa Feri. Bol to cvičený zajo. Úplný vtipkár. Neznášal zelenú farbu. Keď som mu dala prázdnu zelenú misku do akvárka (no hej, býval v akvárku, ale bolo mu tam fakt super), tak ju chytil do zúbkov a vyhodil ju von. Keď bola miska plná, spapal obsah a vyhodil misku až potom. Momentálne sa nachádza v záhrade. Na súkromnom zvieracom pohrebisku. Fakt neviem prečo zomrel, veď mu bolo tak super!

No a mala som ešte aj takého zaja s dole ušami. Ten bol parádny. Vyzeral úplne ako plyšový! Ale dostal nejakú zajačiu chorobu a umrel.

Posledné zviera okrem pavúkov a lúčnych koníkov pod radiátorom bolo mačiatko. Ale to len na dva dni, cez víkend. V piatok som ju doniesla domov, dala som mu na krk zvonček aby mi neušlo, aby sa nestratilo a keby bolo v ohrození života, aby som počula. S obojkom, zvončekom a vodítkom som ho zobrala do mesta. Úplne sa z toho tešilo. Až tak strašne, že sa pocikalo. No to by bolo ešte v pohode. Lenže to mača ošťalo biliardový stôl. V živote som tak nebežala z podniku ako vtedy! Mamka v tom čase dala robiť novú sieťku na terasové dvere proti hmyzu. Mačiatko nemohlo byť vnútri, lebo pri prvej príležitosti mi celú izbu a posteľ a stôl a koberec a všetko obsralo a območilo. Tak bývalo na terase. Ale ono strašne mňaučalo a chcelo ísť dnu, no nemohlo. Vydriapalo sa teda na tú novú sieťku proti hmyzu a viselo tam ako keby bolo priškripcované. Bolo to úplne smiešne. Ale len pre mňa a pre Miša. A aj ocko sa smial, ale potichu, aby ho mamka nepočula. Tá keď zbadala tú mačku zavesenú vo výške jedného metra na jej novej sieťke, otvorila terasové dvere a tak neskutočne začala vrieskať, že chúďatko mačiatko sa tak zlaklo, že ušlo a my sme ho už nikdy v živote nevideli. Ani ten zvonček, ktorý nepomohol, sme už nevideli..

Raz, keď budem veľká, tak budem chovať strašne veľa zvieratiek. Koníky, poníky, sloníky, muflóniky, potkaníky, kravičky, hrdličky, mačičky, sovičky a, samozrejme, hrochy! Juj, už sa na to teším! Idem teda radšej spať, aby som čím skôr vyrástla..