slečna petra

Odmalička sa hrával s bábikami. Šil im šaty, nosieval ich v starom kočíku, ktorý našiel na povale ich domu. Kedysi patril jeho mame. Ostatní chlapci mali po nohách modriny, odreniny a jazvy od pádov z bicykla a od nešťastných faulov z futbalu. On však nie. Nebavilo ho to. Nechápal to. Ničomu nerozumel. Svoje myšlienky však nepotláčal. Nechal im úplne voľný priebeh. Nechal ich plávať po svojej mysli sem a tam, tam a sem. Ten ich neprestajný tok nechcel zastaviť. Nechal to tak, voľne plávať po svojej mysli. Sem a tam, tam a sem.. Lenže jednoducho nedokázal pochopiť, prečo ho otec stále núti hrať futbal, keď on chcel robiť niečo úplne iné. Nevedel, prečo mu otec zničil bábiky. Nevedel, prečo im vyšklbal oči, vytrhal vlasy, ich šaty spálil a jeho zbil. Nechápal, prečo z neho chce vymlátiť jeho vlastné ja. No kašľal na to. Kašľal na otca, na ľudí, kašľal na futbal a na všetky hlúpe reči. S bábikami, ktoré nemali oči, vlasy ba dokonca ani šaty sa aj napriek otcovmu zákazu hral ďalej..

Bolo leto a jeho otec šiel na ryby. Vedel, že to mólo na jazere bolo ich tajným miestom, na ktorom sa kedysi stretávali. Aj keď vedel, že tam nebude, chcel sa vrátiť aspoň v spomienkach do doby, kedy im ležal svet pri nohách. Chcel ho vidieť. Túžil ho vidieť. A tak šiel s otcom a so svojimi zničenými bábikami na ryby k jazeru.. Keď ho zbadal, jeho duša spievala. Spievala pieseň, ktorej slová kedysi napísali spolu. Kedysi mali sen. Mali všetko, mali jeden druhého. Spolu sa dostali aj na koniec sveta, dostali sa na strechy mrakodrapov a tam snívali.. Ale každý bol proti tomu. Každý to chcel zničiť. Pochopenie utíchlo a harmónia spadla snáď zo všetkého. No on sa vrátil. Sedel tam, na brehu jazera, a pozeral sa do diaľavy svojich snov. Bol to naozaj on! A bábiky? Ďakoval im, že môže byť tým, čím je. Ďakoval im, že sa nemusí na nič hrať a že sa môže ukázať celému svetu. Lenže otec to nechápal. Hanbil sa, že má takého syna. Bol sklamaný, že jeho syn nedáva na futbale góly ako ostatní chlapci. Zdrapil mu bábiky a hodil ich do jazera. Chcel ich raz a navždy pochovať a spolu s nimi pochovať aj synovu inakosť. Donútil ho chodiť na futbalové tréningy. Donútil ho tváriť sa a byť takým, akí boli ostatní jeho rovesníci. Donútil ho byť chlapom. Donútil ho vyliečiť sa zo svojej choroby..

Nastal deň veľkého futbalového zápasu. Otec bol na svojho syna hrdý. Bol hrdý na to, čo z neho spravil. Tešil sa, že je taký, ako ostatní a že sa ničím neodlišuje. Tešil sa, že naňho už ľudia neukazujú prstom. Veď predsa jeho syn dal gól! Bol to práve jeho syn, ktorý skóroval! Konečne to bol chlap, ako sa patrí a syn, akého si otec vysníval.

A on? Na futbal ho síce donútil chodiť otec ale on tam chodil kvôli niekomu úplne inému. Kvôli svojej jedinej životnej láske, s ktorou ho jeho vlastný otec kedysi rozdelil, no zároveň nato ho s ním vďaka futbalu aj spojil. A teraz? Dal gól len kvôli nemu. A venoval ho práve jemu. Dal gól, aby už konečne všetci pochopili, že jeho otec môže byť naňho hrdý aj napriek tomu, že je iný. Aj napriek tomu, že na futbal chodil kvôli inému chlapcovi. Aj napriek tomu, že ho práve po tomto góle na futbalovom ihrisku pred všetkými ľuďmi pobozkal. A nebál sa. Nebál sa, pretože to chcel a robil presne to, čo práve chcel. Nepozeral na budúcnosť, nepozeral na dôsledky. Neriadil sa hlúpymi pohľadmi okolia. Nebál sa dokonca ani ďalšej bitky od sklamaného otca. Svet mu ležal pri nohách a on mal energiu, s ktorou by premohol čokoľvek a kohokoľvek. Dokonca aj svojho vlastného otca, ktorý ho nikdy nechápal a ktorý sa hanbil za to, že jeho syn je iný. Hanbil sa za to, že jeho jediný syn je gay..

To, že sa niekto vymyká normálu ešte neznamená, že je zlý. Znamená to len to, že je iný. Alebo poprípade to, že sme iní práve my..



http://www.dailymotion.com/video/xnga_sigur-ros-vidrar-vel-til-loftarasa_music