slečna petra

Menčestrový kabát, vraj veľmi zaujímavej a nevšednej farby. Ja ale naozaj nosím všade so sebou malý zápisník a pero. Človek proste nikdy nevie, kedy ho múza pozve na pivo. Mňa už dávno nie. Možno to má naozaj na svedomí ten spisovateľ, ktorý ju zamkol a znásilňoval. Jednoducho všetko má svoju podstatu a zmysel. Asi by som si mala spraviť v tej svojej milo strapatej hlave mierny poriadok.

Sedela som tam tak ticho. Stále som myslela na tú rovnakú vec. Teraz by povedal toto, teraz by sa zasmial, teraz by si vypýtal zapaľovač. Bol by môj. Môj princ na bielom koni. A vôbec by mi nevadilo, keby ten kôň nebol biely. A vlastne by som to predýchala aj úplne bez koňa. Stačilo by mi, keby si ma unesie keby aj pešo. To svetlo je dosť silné. Hlavne v túto hodinu, v túto chvíľu, keď už aj slzy spia.

Asi to fakt začína byť vážne. Asi už fakt nemám nikoho, kto by sa pri prechode cez cestu pozrel namiesto mňa, či nejde auto. Možno čakám na to, že tie autá prestanú jazdiť úplne. Občas viem byť fakt zlá, aj keď nechcem. A potom ma to mrzí, lebo tým ubližujem ostatným. A pokiaľ ide o ten sever, ktorý neviem, kde je, mám v ušiach hudbu, v hlave mierny zmätok a na nohách farebné ponožky. To znamená, že sever je momentálne niekde na západe. Ale už ticho, lebo zobudím slzy a to by ma tiež mrzelo..