Mám ilustrovaný šál a najbližšie o tom, ako srať potichu
11.01.2008 08:19:39
Bol to taký obyčajný deň, ako dvadsiatky, možno i tridsiatky iných všedných dní. Vyzerala som strašne unavene. Nikdy nedávam najavo svoju únavu, no tento deň bol výnimkou. Ja som sa totiž unavene aj cítila. Cítila som tú odpornú únavu z bezcieľneho života, ktorú tak strašne nenávidím! Na stole bordel ešte menší ako zvyčajne. Vychladnutý čaj mi len dodával do depresie. Chcela som sa cítiť úplne inak. Napríklad ako som sa cítila v dni pred týmto.
Kráčala som po ulici a silný studený vietor mi zdvihol môj dlhý šál. Cítila som sa ako Malý princ z ilustrácií z knihy od Antoine de Saint Exuperyho. Kráčala som si nočnou ulicou a predstavovala som si, že som nápadne nenápadná. Cítila som sa ako nekomerčne nezávislá hipisáčka. Spomenula som si na môj dlhý, tmavomodrý kabát od mamy. Ešte niekedy ho určite musím vytiahnuť!
Vôbec mi nezáležalo na tom, že zas meškám. Bolo úplne jedno, že sa ľudia na mňa pozerajú nechápavými pohľadmi. Ja som sa cítila jednoducho fajn. Nevadila mi zima a dokonca ani vietor, ktorý zo mňa spravil ilustráciu. Jednoducho som kráčala a tvárila som sa, že som na bezcieľnej prechádzke.
Zasnežené a ovisnuté konáre, ktoré lemovali moju púť mestom sa mi ukláňali, akoby vzdávali poctu mojim krokom. Ja som sa im len tíško zasmiala, zastala som a vyskočila po najnižší konár, ktorého ťažil čerstvý sneh. Schmatla som ho a zatriasla ním. Vôbec nezáležalo na tom, že ma celú osnežil. Ja som predsa mala ilustrovaný šál!
Pes, ktorý zvyčajne na mňa šteká vždy, keď idem okolo, bol nápadne ticho. Pozdravila som ho nahlas, no zároveň milo. Usmial sa na mňa a odišiel za roh domu. Začalo snežiť. Zastala som a pozrela do neba. Videla som, ako ma vločky obchádzali. Zrazu jedna mierila priamo na mňa. Fúkla som do nej a ona rázne zmenila smer. Tú za ňou som však nevidela a pristala mi priamo na nose. Zasmiala som sa tomu a pokračovala v pomalej prechádzke. Ľudia navôkol akosi zrýchlili do krokov. Ženy s čerstvým účesom či novým kabátom vyberali z kabeliek dáždniky a rozprestierali ich. Ja som však vôbec nechápala, prečo..
Kde asi tak môže byť ten ježko, ktorého som sa na tomto mieste v jeden letný večer tak zľakla? Oprela som sa o nepohodlnú, tuctovú kancelársku stoličku a pozrela na hodiny. Pri rozmýšľaní ubehne čas naozaj rýchlejšie ako pri cigarete. Možno raz budem žiť tak, že už nebudem mať čas na nudné, obyčajne všedné dni.. Potom už nebudem odchádzať z práce ako posledná a nebudem sa chcieť cítiť inak. Najviac ma však mrzí, že nebudem vedieť, čo je to bezcieľne blúdenie cestami myšlienok...
Komentáre
na taketo
pre istotu tu mam radsej zatiahnuty zaves
privri oci
Krasny teply clanok
Prajem krasny den, nech je kratky v kancli a dlhy na prechadzke.
dakujem za pochvalu tepleho clanku :))