slečna petra

Prvú vetu vynechám. Záleží na nej možno viac ako na všetkých ostatných, ale ja ju vynechám. A aj tú druhú a tretiu..

Tak on si jednoducho vycapí na dvere svojej kancelárie tabuľku s nápisom „ZATVORENÉ“ a ja sa môžem aj pretrhnúť. Okrem svojej mizerne platenej sekretárky nedal nikomu nič vedieť a on si proste odíde. Dvere s paradoxnou tabuľkou som aj tak vyskúšala otvoriť. Zamknuté..

„Slečna, máte, prosím vás, kľúče?“ Spýtala som sa sekretárky, ktorá bola rada, že bola rada.
„Mám.“ Odpovedala nasilu milo a svoj nos znova ponorila do kopy papierov so želaniami, túžbami, modlitbami, prianiami a prosbami, ktoré neboli ešte stále zaevidované.
„Mohli by ste mi, prosím, otvoriť?“ Ja tiež nemám rada neodbytných ľudí, no aj napriek tomu som sa tak v tej onej chvíli správala.
„A prečo?“ Ju v podstate ani nezaujímalo prečo, opýtala sa to len tak, preventívne.
„Tak..“ Na sprostú otázku sprostá odpoveď.
„Tu.“ Povedala a ukázala svojím zafúľaným prstom od atramentu na kľúče, ktoré viseli na krivo zabitom klinci v stene.

Väčší zväzok kľúčov mi pripadal tak chladne.. Vytiahla som z vrecka tie moje, zložila som jednu z dvadsiatich kľúčeniek, ktoré som tam mala a pripevnila som ju na Jeho kľúče. Bola to práve tá z TNT s lietadielkom na jednej strane a so žetónom do košíka na druhej. Nebola až taká pekná, ale na kľúčoch vyzerala milo a decentne. Ale ja som sa vtedy všetkých decentných vecí potrebovala jednoducho zbaviť..

Kanceláriu mal čistú s veľkým bielym koženým kreslom. Keby som ja mala také kreslo tak.. sadla som si doň ako dieťa na hojdačku na detskom ihrisku a predstavovala som si, že som On. Kreslo bolo pohodlné, opierky rúk z javora, ale dokonalosť nie je až taká zaujímavá, ako by sa zdalo.

Otvorila som okno, bolo tam trochu dusno. Sedela som na parapete, na ktorej bolo miesto akurát pre mňa a dosť. Pozerala som von, do sveta ľudí, zvierat a rastlín, do sveta dobra a zla a toho, čo je medi tým. Bolo tam všetko, len po Ňom ani stopy.

„Môžem si prisadnúť?“ spýtal sa hlas.
„Je to tvoje okno.“ Povedala som nasratá ale zároveň aj rada.
Boh si ku mne prisadol na parapetu Jeho maličkého okna. Sedel a ja som tam sedela spolu s ním.
„Zobral som si dovolenku.“ Povedal z ničoho nič.
„A čo mám ja teraz robiť? Spýtala som sa.
„Budeš ma musieť zastúpiť.“ Odpovedal vážnejšie ako nikdy predtým a odišiel.

No nech sa nehnevá, tak on si odíde na dovolenku, nikomu ani nepovie nakoľko a kam a ja sa tu mám teraz hrať akože na Boha? Ďakujem, ale neprosím. Ja mám dosť svojich vecí.

Odišla som naspäť, do svojho života. Cesta do Bratislavy nebola až taká dlhá, výlet bol milo vyčerpávajúci a cesta späť nekonečná. Mali sme miestenky a starších ľudí sme z našich miest v kupé milo poslali stáť do uličky. Trošku mi ich bolo ľúto, ale nie som Boh, aby som robila dobré skutky na úkor môjho šťastia. A žiadneho Boha ani nemienim zastupovať!

Vedľa sedela pani, vyzerala byť mierne zakomplexovaná. Ale aj to sa stáva. Oproti sedel batoh a vedľa nej stála slečna z južnejších častí Slovenska so sympatiami k SMK. Potom unavene vysmiata kamoška a ďalej tetka s krížovkami, ktoré si kúpila za 13 korún na hlavnej. Ešte tam bolo jedno miesto, na ktoré mi bolo trošku nepríjemné sa pozerať. Slečna, o málinko nižšia odo mňa, krátke hnedé vlasy, do tváre milá. Vyzerala byť celkom inteligentná a šikovná, neustále, ochotne a milo vybavovala nejaké telefonáty. Dokonca aj staničnú bagetu jedla tak ladne. Trochu počúvala hudbu, trochu sa vrtela, sem tam pozrela von oknom a usmiala sa, párkrát sa pokutrala v ruksaku a potom trochu vysmädla. Vytiahla z tašky litrovú ružovú fľašu. Usmiala som sa. Ako môže byť niekto taký elegantný a zároveň tak detsky milý?

Pozerala som von oknom na domčeky, ktoré sa práve spamätávali z prechodu leta na jeseň. Niekto ma poklepal po pleci. Otočila som sa.
„Áno?“ spýtala som sa prekvapene.
„Ahoj,“ povedala slečna s absolútnou istotou, že to chcela povedať práve mne.
„Ahoj,“ odpovedala som ešte prekvapenejšie, ako predtým.
„Mohla by si mi to, prosím ťa, otvoriť?“ V rukách držala tú ružovú litrovú fľašu. Prečo mi vlastne tyká? Ja neviem otvárať fľaše. A prečo sa to pýta akurát mňa keď sú v kupé ďalšie štyri ženy a jeden batoh na sedačke? Vyzerám snáď ako Boh, ktorý každému s radosťou a nadšením len pomáha?
„Jasné.“ Povedala som a zobrala som ružovú umelohmotnú fľašku. Zaťala som zuby, palec na jednu stranu uzávera, prostredník na druhú, presne, ako ma to učili a PSSSssss...
„Páči sa,“ podala som jej hrdo a s úsmevom otvorenú fľašku s minerálkou.
„Dík,“ odpovedala a už pila, ladnejšie ako dáma, s chuťou väčšou ako zablúdilec na púšti.

Blížili sme sa ku konečnej zastávke, vlak začal brzdiť a ja som sa tešila. Milá slečna schytila ruksak, svojou rukou ho ťažko rozopla, vložila fľašku. Rovnako ťažko ho aj zavrela, postavila sa na neposlušné nohy, ktoré jej spôsobovali mnoho problémov, zobrala si svoje zdravotné pomôcky na chodenie, ktoré mala celý čas položené vedľa seba ako najlepšieho priateľa a odkrívala preč..