slečna petra

..Dvere boli otvorené dokorán. Hm, to sa nestávalo až tak často.. Nakukla som teda dnu na základe vlastnej pozvánky. Bolo tam nejak nápadne ticho. Teda nie až tak celkom.. Hudba hrala, ako vždy. Vysoké mramorové stĺpy si medzi sebou hádzali akúsi ozvenu. Prešla som dlhou chodbou, na konci ktorej boli mohutné drevené dvere. Ak si ľudia myslia, že tam je všetko biele, tak sú vďaka mylným predstavám od svojich starých matí pekne vedľa. A taktiež si nemyslite, že to je naozaj hore. Vôbec nie..

Nádherne vyzdobené dvere s kovovou závorou. Boli tak úžasne nádherné, že pri dlhšom pohľade na ne by som určite mala o pár otázok menej (či viac??!).. Priložila som si na ne ucho a započúvala som sa do nezrozumiteľného rozhovoru. Ako som tam tak kľačala, moja túžba po naplnení zvedavosti sa stupňovala. Netrvalo teda dlho a postavila som sa. Dvere, na ktorých bol nápis "žena" som potichučky pootvorila a cez malú škáročku medzi zárubňou a dverami som nakukla dnu.

 Miestnosť vyzerala ako nejaká trieda. Dosť zvláštna trieda. Boli tam počmárané lavice z ťahákov, tabuľa s kriedami, na ktorej bola okrem týždenného harmonogramu napísaná aj téma hodiny, vyučujúci v podobe boha a žiaci s krídlami. Učivo, ktoré preberali, sa nazývalo „Podpora“. Ale, čo to tam.. Na prvom stole leža akási osoba. Bola to žena. Mladá, nežná, krásna..

 Jeden z anjelov zdvihol svoju hebkú priesvitnú ruku, ktorou žiadal o slovo. Keď si to Boh všimol, anjel sa ho opýtal:

„Bože, prečo stvorenie ženy trvá tak dlho? Máme kôli tomu nočné vyučovanie a ja nechápem, prečo nad tým tráviš toľko času..“ povedal anjel na jeden dych. Boh sa len jemne usmial. Presne tak, ako sa usmieval na mňa, keď som mu položila preňho absurdnú otázku.

„Videl si, milý anjel, všetky požiadavky a potreby, ktoré som musel splniť na to, aby som ju vytvoril do takej podoby, ako je teraz?“ Odpovedal Boh otázkou, už akoby zo zásady.

„Hej, videl. Musí sa dať umývať, ale nesmie byť z plastu, musí fungovať na rôzne druhy jedál, musí byť schopná postarať sa o viac detí naraz v rovnakom čase, musí vedieť poskytnúť objatie, ktoré dokáže vyliečiť všetko od modriny až po zlomené srdce a musí to dokázať iba svojimi dvoma rukami..“ odrapotal anjel naspamäť.

„Ale to je nemožné! Iba dvoma rukami? Nie, to sa naozaj nedá!“ ohromene so štipkou úžasu skríkol akýsi druhý anjel.

„A to je akože štandardný model? Nič výnimočné?“ spýtal sa do vetra ďalši anjel.

„Bože, a nemohli by sme si ísť oddýchnuť? Veď aj zajtra je deň! Ona počká, dokončíme to zajtra!“ navrhol anjel, ktorý mal svoju ťažkú hlavu položenú cez ruky na lavici.

„Nie! V žiadnom prípade! Už som veľmi blízko k dokončeniu tohto tvora, jedinečného a unikátneho diela, ktoré bude môjmu srdcu najbližšie.“ Odpovedal Boh a pokračoval v svojej práci:

„Sama sa vylieči, keď bude trpieť a bude môcť pracovať 18 hodín denne.“

Zvedavý anjel podišiel k žene a jemne sa jej dotkol.

„Ale Bože, veď si ju stvoril až príliš jemnou!“ skomentoval anjel.

„Ona aj je jemná! No rovnako som ju spravil aj silnou. Nevieš si ani len predstaviť, koľko znesie a koľko toho prekoná..“ odpovedal Boh.

„A.. a.. môže aj myslieť?“ spýtal sa anjel.

„Nielenže môže myslieť. Môže tiež uvažovať a realizovať svoje plány. Môže snívať o hocičom, môže si predstavovať čokoľvek a môže taktiež aj túžiť.“ Povedal Boh s hrdosťou.

Anjel sa dotkol ženskej tváre a utrel jej kvapku, ktorá jej z oka stekala po líci dole.

„Bože, ale veď ten tvor je zle utesnený!“

„Nie, to nie je zlé tesnenie. To sú slzy..“ opravil Boh anjela.

„A na čo sú tie.. slzy?“ spýtal sa anjel, ktorý toto slovo počul po prvý raz.

„Slzy sú na vyjadrenie smútku, obáv, lásky, osamelosti, utrpenia ale aj šťastia a hrdosti.“ Povedal Boh. Všetci anjeli ostali ohromení.

„Bože, ty si génius!“ polichotil mu jeden.

„Tá žena je naozaj úžasná!“ povedal druhý.

„Áno, máte pravdu! Žena je naozaj úžasná. Má silu, ktorou dokáže ohromiť muža. Usmieva sa, keď sa cíti dobre ale aj zle. Spieva, keď je jej do plaču a plače, keď je šťastná. Smeje sa keď je vystrašená. Obetuje sa pre šťastie svojej rodiny. Bojuje za to, v čo verí. Postaví sa proti nespravodlivosti. Plače, keď jej deti vyhrávajú. Je šťastná, keď sa jej priateľom darí. Jej srdce sa zlomí, keď sa dozvie o smrti známeho. Vždy však v sebe ale nájde silu a dokáže sa s tým zmieriť. Len ona jediná vie, že bozk a objatie dokáže zlomené srdce vyliečiť.” Povedal Boh s úžasom na perách a s úsmevom v očiach.

“Bože, však ona je dokonalá!” povedal anjel.

“Nie, nie je. Má v sebe jednu jedinú nedokonalosť. Zabúda, akú veľkú hodnotu má a čo pre ostatných ľudí vo svojom živote znamená.” Povedal Boh. Umyl si ruky od hliny a vyšiel z triedy bočnými dverami. Anjeli ostali nemo s úžasom sedieť v triede až do neskorého rána..