slečna petra

Prším. Aj jarné kvety pršia. Ale ty isto nepršíš. Nanajvýš sa mračíš. Pršia aj moje slová a vety. Neboj sa, ty nezmokneš. Ja ti dám nad hlavu môj malý farebný večerný poznámkový blok. Doňho naprší. A keď ho raz otvoríš, neboj sa, ty nezmokneš. Ja tie upršané strany, slová a vety dovtedy vysuším. Fúknem doň jednoducho pár slov. Ale nie mokrých, aby si ma nevidel a nie ani suchých, aby si ma pochopil..

Celá tá báseň je tu, len rými nejak zmizli. Asi sa len rozmočili, nič viac. Ale báseň nie. Tá ostala. Niekedy mám tú štiplavú páľavu v hrdle a zmoknutý vankúš pod hlavou rada, ale dnes, práve dnes potrebujem niečo iné. Potrebujem pršať, ale nie sama. Potrebujem, aby si pršal aj ty. Potrebujem, aby sme pršali spolu..