slečna petra

..to ryšavé mača pri stánku s čerstvým pečivom bolo neskutočne zlaté. Celé to bolo zlaté. Ale už asi nebude. Vždy som si myslela, že to ľudia vždy všetko kazia. A možno som to práve ja, ktorá vždy všetko.. poserie.. No keďže každý má tak, ako si zariadi, tak si za to môžem len a len sama.

Mišo si má vraj pustiť pieseň. Takú, že „Im in love with your brother (sister??). Ale ja jej ju nepustím. Nechcem, aby o nej vedela. Nechcem, aby o nej niekto vedel. Takto je to fajn. Nikto nič netuší, nikto nič nevidí a ani necíti. Alebo aj áno, len nie je jednoduché to povedať. A možno ani nie je treba. Slová sú aj tak vždy len zbytočne preafektovaným prostriedkom pre vyjadrenie vlastných citov..

Keď je ľuďom do smiechu, ja plačem. Keď ľudia nechápu, mne je to úplne jasné. Keď sú ľudia ohúrení dopadom asteroidu na Zem, mňa fascinuje tieň, ktorý vrhajú stebielka trávy. Vždy som vytŕčala z radu. Vždy som bola iná a starkej sa to nikdy nepáčilo. A nielen jej. Veľa ľuďom sa to nepáčilo. No a čo, keď mám vlasy ozobané ako od podkanov a nemám problém ísť do Národného divadla na balet v širokých rifliach a špinavých teniskách? No a čo, keď žijem vo vlastnom, takmer autistickom svete na úplne iných frekvenciách, ako všetci ostatní? Aj sny mám úplne iné, ako všetci ostatní. Ľudia túžia po bohatstve, šťastí, zdraví, po rodine, chcú cestovať, vzdelávať sa, pomáhať.. ja chcem vedieť lietať. Vždy som túžila lietať. Proste vyletieť niekoľko desiatok metrov nad zem a ísť si hocikam, kedykoľvek a robiť si, čo sa mi zachce. Ale ocitla som sa až v príliš realistickom svete na to, aby som žila slobodne. Tu sa každý na niečo viaže. Keď si človek kúpi auto, jeho bicykel zapadá prachom. Keď má človek novú lásku, úplne kašle na ostatných, starých ľudí. Keď sa človek naučí na luxus a peniaze, je takmer nemožné ho prinútiť spať v stane alebo piť vonku v parku na lavičke. A ja? Ja by som chcela len lietať..

A dúhu? Každý má rád dúhu. Spisovatelia o nej píšu, deti sa z nej tešia, snílkovia si predstavujú, že sa po nej prechádzajú. A ja? Kde som ja? Ja.. ja na nej žijem. Presnejšie medzi oranžovou a žltou farbou. Moja suseda je Alicka z krajiny zázrakov. Moja adresa je „sloboda“ a smerové číslo „inakosť“. Ja vôbec neviem, či je to dobré, ale už som sa dosť prispôsobovala. Ľuďom, spoločnosti, konvenciám. A veľa ľudí ma nemalo rado a to som sa ešte držala na uzde! Ale už stačilo. Akurát som si darovala pocit voľnosti. A keď sa mi bude páčiť byť milióny kilometrov mysľou vzdialená od maminých nadávok, tak budem. A keď budem mať chuť rozprávať sa so smradľavým bezdomovcom, tak sa proste budem. A keď budem chcieť mať sklonenú hlavu a stáť niekde bez slova, tak ma naozaj nebude zaujímať, či to chcú ostatní, pretože to budem chcieť ja. A ak niekoho iritujú moje utopisticé sny, tak mi je to tiež jedno, lebo ja ich aj tak raz premením v skutočnosť a to budete koukat!

..hrá mi tu Lykke Li a vyspevuje také všeličo.. „I think, I´m little bit in love with you. But only if you´re little bit in love with me..“ Sranda, lebo.. lebo slová sú občas prekrásnym prostriedkom pre vyjadrenie vlastných citov..