slečna petra

Maličká planétka neďaleko hviezdy. Takej, tiež maličkej hviezdičky, jednej z miliárd hviezd. Žili na nej ľudia. Niektorí sa cítili ako omyl vesmíru, iní ako jedinečné inteligentné bytosti široko-ďaleko. A potom tu boli aj takí, ktorí si mysleli, že ich stvorilo niečo väčšie. A ešte aj takí, ktorým to bolo jedno. Na jednej strane planéty bol deň a na druhej noc. Na jednej strane svietilo slnko a na druhej strane pršalo. Stromy a kvety brali ľudia ako niečo absolútne samozrejmé. Zvláštna planéta, nie?

Čas na nej merali podľa akýchsi sekúnd a keď zistili, že planéta sa točí trošku inak, tak si každý rok pridali o zopár sekúnd. Proste mali pravidlá a ak im niečo nevyhovovalo, tak si ich jednoducho prispôsobili a úplne zmenili. Deň a noc sa odvíjali od Slnka. Sranda bola, keď to bolo inkompatibilné s tými ich sekundami. Dvakrát do roka si jednoducho posúvali čas, aby mali dlhší deň. Zvláštne a hlúpe, ako keby mali právo narábať s časom. Sever si určovali podľa nejakých preťatých myslených čiar. Všetko ostatné, čo si nedokázali vysvetliť, pripisovali nadprirodzenej bytosti. Vždy potrebovali pre všetko nejaký dôvod. Nezaujímalo ich, že "ako" ale vždy len, že "prečo". A, samozrejme, "za koľko". Peniaze, to bolo merítko hodnoty. Hodnoty človeka, vecí, rodiny, budúcnosti... Zvláštna, veľmi zvláštna planéta.

Mysleli si, že sú jediní. Chápete? Jediní v celom univerze. V skutočnosti to však bolo tak, že tú ich bláznivú planétu všetky živé bytosti z ostatného univerza obchádzali, pretože ich pokladali za veľmi primitívnu rasu. Slová ako prosím, prepáč a ďakujem síce poznali, no používali ich veľmi zriedka. Škoda, pretože sú to také silné slová, ktoré dokážu pohľadiť každú ranu.

Slnko svieti na každú bytosť žijúcu na onej bláznivej planéte rovnako. Aj na to malé dievčatko, ktoré vtesnalo na kúsok papiera celý vesmír. To, ktoré namiesto slova prepáč sklopí zrak a namiesto frázy ďakujem sa usmeje. A je to úprimnejšie ako samotné slová. Len, to asi nikto nechápe a všetci vyžadujú slová. Zvláštna planéta...