slečna petra

-musím poslať fotrov obraz z povaly na expertízu znalcovvi (on totiž musí počuť od znalca, že je to falzifikát)

-musím mamke porobiť fotky z päťdesiatky (pretože takýmto tempom bude za chvíľu oslavovať už šestdesiatku a fotky stále nikde)

-musím si už konečne spraviť v izbe a vo svojich veciach poriadok (ale to skôr dám nejakú najmenej hodnotnú eurovú bankovku sestre)

-musím dokončiť (v podstate som ešte ani nezačala) a odovzdať tri práce v dosť širokom rozsahu do školy

-musím si dať do poriadku môj totálne šibnutý vzťah a musím môjmu mužovi nejako vysvetliť, že mi v tom vzťahu to milovanie, vášeň, pozornosť, podpora, povzbudenie, dôvera, obdiv, motivácia, rešpekt a pochopenie naozaj chýbajú. Ale toto tu nebudem rozoberať, to je na dlhšie..

-musím sa naučiť pracovať v AutoCAD-e, aby som v tej nezáživnej a nudnej robote kariérne rástla (aj keď občas neviem rozoznať realitu od snov, toto fakt nie je vtip)

-musím sa naučiť profesionálne fotiť (pracuje sa na tom)

-musím začať čitať knihy (po poslednej prečítanej ma však chuť celkom aj obchádza)

-musím sa prestať ľutovať a nahovárať si, že nič nestíham, pretože ja v podstate nič nerobím a preto nič nestíham (celkom filozofická téma)

-musím konečne prestať písať o blbostiach, medzi ktoré patrí aj táto, a musím konečne niečo z môjho “musím zoznamu” začať robiť

*********************KONIEC ODPADU*********************

..nasleduje energetická bomba..

Tak, a teraz, keď som sa už posťažovala do náruče svojich písmen, by som rada povedala aj niečo normálne a prínosné pre tento zvrátený svet. Ľudia sa podľa mňa príliš často ľutujú a strácajú tým drahocenný čas, ktorý mohli využiť radšej na niečo užitočnejšie a prínosnejšie. Na niečo, čo by im pomohlo prestať sa ľutovať.

Sila ľudskej túžby je tak obrovská, že sa človek dokáže až zázračnou rýchlosťou dostávať z nuly na stovku. Nie sú k tomu potrebné naozaj žiadne čáry a dokonca ani žiadne máry. Jediné, čo je potrebné, je mať energiu a silu bojovať. Nech je problém akýkoľvek, so štipkou dobrej nálady človek naozaj dokáže kúzliť. Hlavne nech je sranda, aj keby na chleba nebolo (ďalší trápny vtip do zbierky).

Musím na sebe naozaj začať makať, lebo týmto smerom, kadiaľ sa poberám, odkedy mi skončila škola, to vedie tak maximálne do prežívania a nie do šťastného života. Človek fakt nevie, koľko času mu ostáva. Preto treba robiť to, čo človek naozaj chce a treba ísť za tým, po čom človek túži. A práve preto si hneď zajtra nalepím nad posteľ obrázok červeného mini-coopra a môjho sna, ktorý som sa práve rozhodla vyzdvihnúť si (ešte však neviem, ako si tam nalepím to, že chcem cestovať a v rámci toho písať a fotiť, ale do zajtra niečo určite vymyslím..)!