slečna petra

„Dobrý deň, slečna,“ pozdravil mladý cigáň sekundu predtým, ako vošiel do predajne.
„Dobrý deň, ako Vám môžem pomôcť?“ spýtala som sa s úsmevom.
„Potreboval by som vyvolať zopár fotiek. Je to možné aj hneď teraz?“ Mal naponáhlo.
„Už hodinu sa chystám ísť na obed, ale samozrejme, dá sa to aj hneď teraz..“
„To bude len zo šesť fotiek,“ podotkol.

Tí ľudia nechápali, že je jedno, či je na počkanie tých fotiek šesť alebo dvadsať. Vyvoláva sa to samé. Najhoršie je však vymieňať magazíny s papiermi, ktoré sú na každý formát iné. Ale nemali to skadiaľ vedieť. Nikdy som im to nezazlievala.

Tie fotky boli príšerne nekvalitné. Neostré, rozmazané a ešte k tomu aj zlé svetlo.
„To nebude dobre vyzerať..“ upozornila som zákazníka.
„Ale ja to potrebujem. Potrebujem ich veľmi súrne.. Viete, dostal som po dlhej dobe kšeft. Maľoval som byt jednému pánovi doktorovi. Nemá čas si to ísť pozrieť a preto som mu musel nafotiť, ako to vyzerá. Zajtra mu musím ukázať fotky. Dúfam, že bude spokojný. A ostalo mi strašne veľa farby, ešte na jeden taký byt, ale tá farba nemôže dlho stáť. Viete, ona sa musí spotrebovať hneď, lebo stratí tú kvalitu a aj pôvodný farebný odtieň. Ach, akosi som to zle vypočítal..“ rozpovedal mi zanietene svoj príbeh. Každá fotografia každého zákazníka mala svoj príbeh. Tento bol len jeden z desiatok, ktoré som si v ten deň vypočula. A ľudia sa tešili, že majú svoje príbehy komu hovoriť. A ja som bola rada, že som ich mohla počúvať. A občas im aj poradiť, či povzbudiť ich. Nebola to len práca obyčajnej predavačky v obyčajnom kráme. Bola to taká ľudská práca.

„Pane, nemám problém vám tie fotky vyvolať. Viete, firma by na tom len zarobila. Ale tie fotky sa vám nebudú páčiť. A nebudú sa páčiť ani majiteľovi toho bytu. A nejde vlastne ani tak o tie fotky. Veď sa na to pozrite. Tie steny sú úplne fľakaté!“

Vedela som, že tie fotky si dá vyvolať aj tak. Ale asi by sa mi zaspávalo ťažko, keby som ho na to nebola upozornila.

„To nevadí, vytlačte mi to aj tak.“

Bola som hladná ale čo tam po tom. Sú aj dôležitejšie veci ako môj hlad. Myslím to vážne. Keby mu tie fotky nevyvolám, vyzeral by pred tým doktorom nezodpovedne. Možno by mu to ani nezaplatil a boli by nakoniec hladné jeho tri deti, ktorých fotografie mi ukazoval vo svojom mobile, zafúľanom od oranžovej farby, ktorou maľoval ten byt.

„Pre Boha! Tie steny sú naozaj hrozne fľakaté! Čo s tým mám teraz robiť?“ spýtal sa ma vystrašene.

„Poznáte niekoho, kto má digitálny fotoaparát?“ položila som mu protiotázku.

„Áno, samozrejme, že poznám,“ odpovedal cigáň a utrel si čelo, ktoré mu zalial pot.

„Ten byt choďte farbou, ktorá vám ešte ostala, premaľovať. Nemôžte ho takýto fľakatý odovzdať. Veď vám nedajú za to ani korunu. A keď to budete mať hotové, poproste toho vášho známeho, aby vám požičal kvalitnejší fotoaparát. Bude to vyzerať oveľa lepšie a uvidíte, že ten doktor bude s vami spokojný a odporučí vás aj svojim známym..“

Prikývol a tešil sa, že mu niekto poradil. Po niekoľkých hodinách prišiel natešený späť do predajne.

„No čo, podarilo sa?“ spýtala som sa a nedočkavo som čakala, ako tento príbeh, jeden z milióna skončí.

„Mali ste pravdu! Celý byt som premaľoval. Teraz sa páči už aj mne. Pozrite sa, tu sú fotky..“ odpovedal natešene.

Áno, tie fotky boli naozaj pekné. Aj steny boli pekné. Sýto oranžové, doktorovi sa budú istotne páčiť. A mladý cigáň dostane od neho určite dobré referencie a aj dobre zaplatené.

„Slečna, ja mu to mám ukázať až zajtra. Nechcem vás obťažovať, vidím, že toho máte veľa. Takže zajtra si pre ne prídem a hneď stadiaľto pôjdem za pánom doktorom. Dúfam, že sa mu to bude páčiť..“ povedal.

„Určite bude spokojný,“ usmiala som sa a spomenula som mu, že v sobotu máme otvorené len do 12,00. Pre istotu, aby si stihol tie fotky vyzdvihnúť.

Bol to rušný deň. Ešte dve hodiny, potom sobota a konečne si oddýchnem.. Ale som tu spokojná. Rada pomáham ľuďom, rada ich počúvam a radím im..

V strede môjho myšlienkového monológu vošiel do predajne majiteľ. Oznámil mi, že sa mám pobaliť a odísť. Bez vysvetlenia, už navždy..

Dvere sú už zamknuté a zvnútra je nalepený odkaz pre zákazníkov:

„Z technických príčin máme do pondelka zatvorené.“

Nejde o mňa. Teraz už vôbec nejde o mňa. Ide o toho mladého cigáňa, ktorý mal zajtra ukázať fotky majiteľovi bytu. Ide o tú pani, ktorej zomrel manžel a ona mi tam tak strašne plakala. Ide o toho postihnutého chlapca, ktorý ma každé sobotné ráno na ulici pred predajňou zdravil a ide o toho pána, čo cestoval z Trenčína domov len na víkendy a do predajne ku mne chodil konzultovať fotky, ktoré cez týždeň nafotil. Nejde tu už o mňa. Ide o tých ľudí a o ich príbeh, nie o ten môj..