slečna petra

 ..mala som sedem rokov, bola som fakt malinká. Síce mi od tej doby na centimetroch vo výške nepribudlo, ale aj tak. Keď som s touto básničkou vyhrala celoškolské kolo, tešila som sa. Nevedela som, čo to znamená, nechápala som, prečo sa okolo mňa zrazu začali diať tie podivné veci.. No, proste, vyhrala som aj celokrajské kolo a keď ma pozvali na celoslovenské, prišlo im neskutočne nefér, že mám sedem a ostatní súťažiaci raz toľko. Toto kolo bolo už aj o vedomostiach. Upravili ho preto tak, aby mal každý súťažiaci k dispozícií trojčlennú skupinku, ktorá mu bude pomáhať. Vyhrali sme aj to. A potom? Potom som sa dozvedela, že vďaka mne a mojej skupine získala škola 20 nových počítačov.. Boli mi ukradnuté. Úplne. Tešila som sa z niečoho úplne iného. Tešila som sa z toho, že sa im moja básnička tak strašne páčila..

  ..Ak mi niekto ešte raz povie, že má potrebu počúvať od ľudí iba chválu a potrebuje si leštiť a masírovať vlastné ego, prisahám, že odídem späť, na moju naivnú detskú planétku a už nikdy sa na túto škaredú Zem, kde nikomu a ničomu nerozumiem, nevrátim. A ak mi ešte raz nejaký spisovateľ povie, že mu ide o predajnosť knihy namiesto toho, aké majú ľudia na knihu názory, tak mu s čistým svedomím poviem, že titul „spisovateľ“ mu nikdy nepatril a patriť nikdy ani nebude. Možno som iná ako všetci ostatní. Možno som sa naozaj narodila na nesprávnej planéte, ale skutočne túžim byť radšej šťastná na bicykli ako nešťastná v mercedese..