slečna petra

Ja viem, viem. Je to fakt nemožný výplod, ale nejak som sa nechala včera večer uniesť.. Mám mravce v nohe, bordel v hlave a hrozienka v čokoláde. Tie mravce s bordelom nie sú bohviečo, ale hrozienka sú fenomenálne. Už dosť dlhú dobu som chcela použiť slovo fenomenálne, len nikdy sa mi nikde nehodilo. Ale teraz sa to na tie hrozienka fakt dosť hodí.

Hore sú svine a dole všetci tí poctiví, ktorí sa vždy báli brať ohlad na seba. Celý svet je tak proste nastavený. A človek na to buď žalúdok má alebo nemá. Trochu ma mrzí, že ľudia sa s tým nerodia ale sú spoločnosťou vypestovaní. A tento skurvený systém je taký, že ak človek nie je sviňa, tak nemá nič. Má akurát tak dobrý pocit, o ktorom potom môže hovoriť svojim vnúčatám, keď prídu na návštevu do jeho skromnej garzónky. Na druhej strane si ľudí, ktorí hrajú férovo túto hru, zvanú život, nesmierne vážim. A tiež ich aj obdivujem, pretože dokázali sa postaviť proti celej spoločnosti a dokázali, že žiť sa dá aj tak. Síce skromne ale dôstojne. A to je naozaj krásne. Takže pýtam sa, byť či nebyť kurva?

Odjakživa som mala potrebu slabších ľudí ochraňovať, pomáhať im. Myslím, že je to profesionálna degenerácia z mojich skúseností z detstva. Keby na ulici stáli traja cigáni a proti nim desiati „naši“, bez váhania by som šla viete kam.. no áno, s odstupom času určite do nemocnice, ale na tom by mi vôbec nezáležalo. Aspoň by som tam ležala hrdá, že som sa postavila za správnu vec. Takže pýtam sa, som normálna alebo by som sa mala ísť čím skôr liečiť?

Pouličné lampy lemovali môj nekonečný bordel v hlave. Mesiac sa zahalil rúškom duchien, ktorým tu na zemi hovoria oblaky. Aké vtipné, že ľudia si tu jednoducho stanovia nejaké pravidlá, podľa ktorých sa potom riadia. Dohodnú sa, že tento zelený papierik bude veľmi cenný. Ale ja to proste nechápem. Ten papierik sa nedá jesť, ani obliecť by som si ho nevedela, aj keď je pravda, že som maličká. Keď som sa ľudí tu, na planéte Zem pýtala, čo je na tom papieri také cenné, nikto mi to nevedel povedať, no každý sa za tými papierikmi bezhlavo hnal. Zabúdal na všetky tie ostatné dôležité veci, ako je snívanie, budovanie si šťastia a tak. Títo pozemšťania sú občas strašne zvláštni. Myslia si, že keď budú mať obrovskú kopu tých nezmyselných farebných papierikov, alebo keď budú mať na výpise z účtu veľmi veľa čísel, budú naozaj šťastní. Je fakt zaujímavé pozorovať, z akých nedôležitých vecí dokáže byť člověk šťastný. A možno by som sa mala vrátiť naspäť domov, na svoju planétu, kde slovo „závisť“ nikdy nikto nepochopí, pretože oni by si to naozaj nevedeli predstaviť, nech by som im to vysvetľovala akokoľvek. Možno nie som normálna, ale na tejto planéte by som naozaj nikdy nedokázala žiť. Ešteže zachvíľu stadiaľto odchádzam..