slečna petra

Vždy som túžila po domácom zvieratku. Ale áno, áno, mala som ich už plno. Najprv to boli rybičky. Moja sestra ako malá prišla do zvieratkovského obchodu a kúpila si za 100 korún, ktoré našla na zemi na ulici, pllllno rybičiek. Prišla domov s rukami za chrbtom, v ktorých držala sáčok plný rybičiek.. Moja mama to zobrala s úsmevom, ktorý jej však prešiel, keď zistila, že tie rybky treba kŕmiť 3x denne.. Úlohu sme si rozdelili spravodlivo. Ráno ich kŕmila mama, na obed mama a večer pre zmenu mama. Nieže by sme mali tri mamy, to nie, jednoducho ich nemal kto kŕmiť. Ja som do zaváraninovej fľaše položenej vysoko na stole nedočiahla, moja sestra tiež nie a oco nás akurát sem-tam podvihol, keď sme ich chceli pozdraviť. Každá jedna rybka mala meno! A bolo ich fakt aspoň zo tridsať! Jedného dňa, neviem prečo, začali plávať hore bruchom. Nie naraz, ale postupne.. dodnes to ostáva veľkou záhadou.

Otec robil na družstve, neskôr robotu vymenil. Mal však "staré známe kolegyne", ktoré vedeli, že ich starý známy kolega má dve úžasné dcérky. A tak nás raz tety kolegyne zavolali do liahne. Bože, to ste mali vidieť! Milión malých žltých hodvábnych kuriatok pokope. Zobrali nás presne do stredu liahne a tam nás aj nechali. Mali sme si vybrať. Podľa mňa boli všetky rovnaké a mi sme sa nedokázali rozhodnúť. Najradšej by sme ich mali doma všetky! Otec však povolil maximálne dve. A už sme sedeli v aute a na našich kolenách dve pípajúce žlté kuriatka. Chovali sme ich v garáži, aby im náhodou vonku nebola zima. Každý deň sme ich chodili kŕmiť. Postupom času však začali blednúť. To sa ešte dalo zvládnuť, lenže čo bolo potom, zmenilo celý náš rodinný vzťah s kuriatkami! Na hlavičkách im začali vyrastať hrebienky. Celý náš život prestal mať zmysel! Ako nás mohli takto hnusne okabátiť? Že kuriatka, no to určite! Boli to kohúty! Odmietli sme kohútov viac kŕmiť a oco ich daroval susedom na vinici. Možno z nich bol neskôr bujón, neviem, ale podrazili nás otcove kolegyne a na to nikdy v živote nezabudnem!

Bratranec mal psa, kokeršpaniela. Nádherný pes s dlhými ušami, volal sa Džony. Jedného dňa sa jeho žene (neviem, či boli oficiálne zobratí) narodili malé šteniatka. Jedno sme od nich odkúpili. Pamätám si to ako včera. Prvý krát cestoval autom a strašne sa triasol, bál a kňučal. Vysadili ho na našom trávniku pred domom. Bože, ten bol nádherný! Prvú noc vôbec nespal a mi sme nespali s ním. Neskôr, keď bolo smutno mne, plakala som pri ňom a on plakal somnou. Keď bol malý, robili nám na ulici káblovku a celá cesta bola rozrýpaná. Boli tam jamy, cez ktoré sa nedalo prejsť inak ako preskočiť. Najprv sa bál, ale potom mu to išlo jedna radosť. Sused bol právnik a ako šteniatko ho stále volali k sebe do záhrady. Mali živý plot, takže mu nerobilo problém preliesť. Naučil sa to a odvtedy stále chodil k susedom. Keď podrástol, začalo im to vadiť. Živý plot však nechceli nahradiť za iný, nepreliezatelný. Začali sa sťažovať. Moja mama s nimi nechcela mať žiadne problémy a preto psíka darovala na dedinu, o dosť "pár" kilometrov vzdialenú. Prvú noc že veľmi kňučal a zavýjal a plakal a bál sa. Na ďalší deň im podkopal plot a utiekol. Tých "pár" kilometrov blúdil, a ako tak blúdil pomedzi dediny po cestách, zrazilo ho auto. Ktovie, koľko išiel taký zranený a ako dlho blúdil, no nakoniec si predsalen našiel cestu naspäť, domov k nám. Liečil sa u nás asi mesiac. Neviem, či bol u nás vždy šťastný no viem, že ten mesiac bol najšťastnejší na svete. Nakoniec ho mama dala utratiť, no o tom som sa dozvedela len pred rokom..

Teraz tu mám prasiatko, vidíte? Prosím, keď tu náhodou nebudem, starajte sa mi oň, rado sa člapká v blate a ľúbi jabĺčka. Sem-tam ho môžete aj umyť alebo doniesť mu nejaké zvyška z obeda či večere. Nie je náročné, no zato je strašne milé, prítulné a neporiadkumilovné presne, ako ja :)

..to be continued..