slečna petra

Ráno som sa ledva vymotala z postele, som tu prvá a okrem toho všetkého odomňa ešte chcú, aby som podala nejaký výkon. Všetky papiere som zhrnula na kopu a hodila do šuflíka. Oprela som sa o rozhegané kráľovsko modré operadlo. Bola som nesmierne unavená. Zahľadela som sa do neznáma a myšlienky mi behali po celej fabrike. Rozmýšľala som tak všeliak. Sem tam o ničom a inú chvíľu zas o niečom inom. Zazvonil telefón. Pozriem na displej, na ktorom sa neobjavilo žiadne číslo. Toto nemám rada. Chvíľu som rozmýšľala, či zdvihnem. Musím zdvihnúť! Čo ak to je niečo dôležité? Veď práve o to ide.. určite to je niečo dôležité, neodkladne súrne, niečo na nepočkanie.
-Prosím? Vyslovila som zachrípnutým hlasom do slúchadla. Ticho asi 4 sekundy a potom to začalo.. Scott Joplin a jeho Entertainer. Poznala som tú melódiu. Bola to jediná skladba, ktorú som vedela zahrať na klavíri oboma rukami. Ale prečo na druhej strane telefónu vlastne hrá hudba?
-Prosím? Zopakovala som ľudsky zaužívanú frázu, keď sa dvíha telefón. Znova nič, len neprestávajúca hudba známa z filmov s Charlie Chaplinom. Zložila som. Prešlo cirka 23 sekúnd a telefón s neznámym číslom opäť zvoní.
-Prosím? Zdvihla som slúchadlo, znova ticho 4 sekundy a zas tá istá melódia. Chvíľu som počúvala a vyjavovala si spomienky na správne kladenie prstov na klávesy klavíra. Chvíľa počúvania sa predĺžila na dve a tie dve sa následne zdvojnásobili. Bolo fajn počúvať ráno o deviatej Joplinovu skladbu v slúchadle firemného telefónu. Prinajmenšom to bolo originálne.
-Ahoj Peťka! Ozvalo sa z chodby.
-Ahoj Jani.. odpovedala som a zložila som slúchadlo. Och nie! Prečo som to zložila? Ja som predsa chcela počúvať originálny telefonát! Janka odišla nevedno kam. Myšlienka. Veľa myšlienok. Ale veď ja sa vôbec nehodím na túto pozíciu. Ešte musím v prvom rade vyrásť a v druhom rade musím prestať kresliť pankáčske názvy do zošita, v ktorom by mali byť poznámky z porád. Musím prestať objednávať farebné spinky a mala by som si taktiež zadovážiť hrnček s menej krikľavými farbami. A hlavne sa musím naučiť cúvať na firemnom aute! Zdvihla som telefón v domnienke, že sa pani hudba znova ozve. Ticho.
-Haló? Ticho.
-Haló? Zopakovala som.
-Prosím? Ozvalo sa z druhej strany. Pozriem na displej, komu vlastne volám. Nikomu.
-Haló? Kto tam je? Spýtala som sa.
-Prosím? Veď vy mi voláte, nie ja vám! Ozval sa hlas z druhej strany.
-Áno, ja vám volám, ale vlastne nevolám. Teda takto, mám zdvihnuté slúchadlo, ale nevytočila som žiadne číslo. Môžete mi teda, prosím, povedať, kam som sa dovolala? Vysvetlila som hlasu na druhej strane.
-Milá slečna, pred chvíľkou ste povedali, že ste nevolali nikde. Tak prečo sa ma teda pýtate, kam ste sa dovolali? Opýtal sa hlas. Hmm.. Dobrá otázka. Múdra otázka. Inteligentná otázka. Jednoducho otázka na mieste.
-Nó, tak mi aspoň môžete povedať, s kým hovorím? Odpovedala som otázkou.
-Môžem. Odpovedal hlas.
-A poviete? Spýtala som sa už trošku nedočkavo.
-Poviem. Odpovedal stroho.
-A kedy? Spýtala som sa. Kedy mi poviete, s kým mám tú česť?
-Teraz vám to poviem. Odpovedal hlas.
-Áno, počúvam. Nastražila som uši, aby mi neuniklo ani jedna hláska.
-Pri telefóne Boh a tam? Položil hlas protiotázku.
-Ako to.. Boh? Spýtala som sa.
-No veď normálne, Boh. Odpovedal.
-Fajn, tu je Peťa. Ako sa máš, Boh? Spýtala som sa.
-Dobre sa mám Peťka a ty? Ako sa ti vodí? Opýtal sa, akoby nevedel.
-Mám sa fajn. Počuj, môžem ťa pozvať na pivo? Spýtala som sa.
-Môžeš. Odpovedal.
-Kedy a kde? Ďalšia moja nedôležito dôležitá otázka.
-Teraz hneď, hmm.. Tibet ti bude vyhovovať? Spýtal sa Boh úplne vážne.
-Čo prosím? Tibet? Aký Tibet? Spýtala som sa nechápavo.
-No veď Tibet. Normálny Tibet. Vysvetlil Boh.
-A nešlo by to niekde bližšie? Navrhla som.
-Fajn, krčma v Priemstave ti vyhovuje? Spýtal sa.
-Hneď som tam. Odpovedala som a zložila vlastne zložené slúchadlo.