slečna petra

Už som veľké dievča, plakať sa nepatrí.. Problémy susedov mi pripadajú tak banálne smiešne. V Londýne vraj fúka strašne silný vietor. Aspoň mám ako začať..

Niekedy mi tie lietadlá v bruchu celkom chýbajú. Páči sa mi satanský trilkot Vanessiných zázračných huslí. Znie to akoby tým chcela niečo povedať a ja jej asi začínam pomaly rozumieť. Núti ma to rozmýšľať. Plytko, avšak plynulo a v tempe, ktorý si sama udáva.

V poslednom čase v mojom živote čím ďalej tým viac posúvam nepodstatné veci pred tie podstatné. Začínam rozmýšľať nad vecami, o ktorých sa mi pred časom fakt ani nesnilo. Možno som už zabudla aj písať tak, ako som kedysi vedela. A ani nieže možno, ale asi skôr určite.

Satan sa mi smeje, anjeli ma už ani nepoznajú a Boh? Stratil sa mi. Posledné, čo si pamätám bolo to, ako sedel za bieleho dňa oproti mne v krčme a ponúkol mi zelený čaj. Škoda len, že ani slzy a dokonca ani Vanessine tóny z priesvitných huslí ma k nemu nedovedú. Škoda, že vždy, keď som za ním šla, nepozerala som sa na cestu. Ani som to nepotrebovala..

...I dont know you, but I want you... mierny úlet..

Do frasa, kde v riti je Boh, keď ho potrebujem?! Fajn, už som veľké dievča a plakať sa nepatrí, aj keď moje problémy môžu niekomu pripadať tak banálne smiešne..