Môžem pozvať Boha na pivo do krčmy?
Je takmer 9 hodín ráno a mojou kanceláriou prúdi vôňa starostí miešajúca sa s čerstvou kávou. Je tu akési nezvyčajné ticho, dnes som tu asi prvá. Vonku sa bije slnko s mrakmi. Sedím na modrej stoličke a krútim sa dokola už hodnú chvíľu. Prestáva ma to baviť. Spomaľujem šúchaním svojej topánky o podlahu. Brzdím tak, ako ma to učili v autoškole- pomaly, jemne a s citom. V bruchu mi zaškŕkal hlad. Z hnedej tašky pohodenej na stole vyberám Horalku. Už sa teším na tú neuveriteľne arašidovo chrumkavú chuť. Po prvom zahryznutí nasledovalo posledné. Celý keksík od Sedity zavŕšil svoj osud v mojom hladnom brušku. Pozrela som sa na stôl a na robotu, ktorá ma dnes čakala. Chuť arašidov, ktorú som mala v ústach, nahradila horkosť a pachuť práce.
Keď vystupuje smrad a dym nahor, tam tí v nebi už čo musia zažívať??
Boh si to asi zle vymyslel, keď umiestňoval nebo hore a peklo dole. A ešte aj vtedy, keď priraďoval každému táboru náplň práce. Tí v pekle sa aspoň smažia, škvaria a opekajú v kotlíkoch, ale čo tí v nebi? Nudia sa a čuchajú výpary zdola. Asi začnem byť zlá, aby som si to v posmrtnom živote mohla užívať aj naďalej.