slečna petra

kvapky vedia pre koho

To tmavé ticho, nočná hodina a slza na líci ma nútia premýšľať. Snažím sa vyhýbať sa pokojným a tichým miestam, v noci zvyknem spať a slzy mávam už len pri krájaní cibule. Snažím sa nahovoriť si, že pôjdem do neba..

Jednoduché cvičenie alebo keby som bol vtáčkom..

neobyčajne tuctový večer, počas ktorého som si podmanila neobyčajne obyčajný pocit.. slobodu..

moje chovateľského hobby a môj život prestal mať zmysel kôli otcovým kolegyniam, ktoré ma poriadne podrazili!

..a dnes mi robí celý deň spoločnosť chlap s holou riťou!

a verte či nie, je to oveľa ťažšie ako keby som nemala ani jedného. Ja sa totiž neviem rozhodnúť, ktorého chlapa budem mať nadnes..

Bol to taký obyčajný deň, ako dvadsiatky, možno i tridsiatky iných všedných dní. Vyzerala som strašne unavene. Nikdy nedávam najavo svoju únavu, no tento deň bol výnimkou. Ja som sa totiž unavene aj cítila. Cítila som tú odpornú únavu z bezcieľneho života, ktorú tak strašne nenávidím! Na stole bordel ešte menší ako zvyčajne. Vychladnutý čaj mi len dodával do depresie. Chcela som sa cítiť úplne inak. Napríklad ako som sa cítila v dni pred týmto.

Čo ak si na malú chvíľku položím oheň na ľad, kvapku na púšť, dúhu do tmy, mesiac k slnku alebo teba ku mne?

Vošla som do krčmy. Väčšinou sa do krčmy chodí s nejakým cieľom - stretnúť sa so známymi, vypiť si chladenú desinu a zabudnúť na prúdenie stereotypnej reality. A ja? Ani neviem, prečo som tam vlastne šla. Jednoducho som sa na základe obyčajného telefonátu s akýmsi "Bohom" zdvihla a šla do krčmy v Priemstave. Čo teraz? Rozhliadla som sa po miestnosti. Nebolo tam veľa ľudí. Veď čoby aj, bolo len pol desiatej ráno. Mojím práve vytýčeným cieľom bolo zistiť, ktorý z tých ľudí je vlastne Boh. Bude vo fajčiarskej či nefajčiarskej miestnosti? Je vlastne starý alebo mladý? Vošla som teda najprv do nefajčiarskej miestnosti. Bolo tam možno ešte viac cigaretového dymu ako v našej strojovni večer, keď sa tam na zdravotnej vystrieda počas dňa celá fabrika aj zo desaťkrát. Okná sú tam zaizolované, veď ide zima a v zime netreba dýchať čerstvý vzduch. V tej chvíli ma napadol vtip - rozdelovať podnik na nefajčiarsku a fajčiarsku časť je ako rozdeliť bazén na časť "môže sa cikať" a "nemôže sa cikať". Starý, no i napriek tomu som sa zasmiala.

Final part; "Ako frajerka si naj kyslo-slano-horkejšia frajerka, akú som kedy poznal a som rád, že som s tebou nikdy nechodil a nikdy s tebou chodiť ani nebudem!"

part 4; kôli jednému som znenávidela romantiku, ďalší mal radšej vlasový gél a zrkadlo ako mňa.. potom tu bol aj taký, ktorý si myslel, že bozkávanie a svieži dych po vodke idú dokopy. A bol tu aj taký, ktorého šťastný holub v živote veľakrát neosral, no zato mal krivú sánku a vylomený zub!

part 3., a keby som nebola zlá, aj toto ste si mohli čítať na blogzine!.. možno nabudúce..

Moji muži, part 1., a komu je málo, zajtra pokračujeme

..špina, smrad, nechutné zvuky.. ale veď to všetci dobre poznáte..

Je takmer 9 hodín ráno a mojou kanceláriou prúdi vôňa starostí miešajúca sa s čerstvou kávou. Je tu akési nezvyčajné ticho, dnes som tu asi prvá. Vonku sa bije slnko s mrakmi. Sedím na modrej stoličke a krútim sa dokola už hodnú chvíľu. Prestáva ma to baviť. Spomaľujem šúchaním svojej topánky o podlahu. Brzdím tak, ako ma to učili v autoškole- pomaly, jemne a s citom. V bruchu mi zaškŕkal hlad. Z hnedej tašky pohodenej na stole vyberám Horalku. Už sa teším na tú neuveriteľne arašidovo chrumkavú chuť. Po prvom zahryznutí nasledovalo posledné. Celý keksík od Sedity zavŕšil svoj osud v mojom hladnom brušku. Pozrela som sa na stôl a na robotu, ktorá ma dnes čakala. Chuť arašidov, ktorú som mala v ústach, nahradila horkosť a pachuť práce.

Boh si to asi zle vymyslel, keď umiestňoval nebo hore a peklo dole. A ešte aj vtedy, keď priraďoval každému táboru náplň práce. Tí v pekle sa aspoň smažia, škvaria a opekajú v kotlíkoch, ale čo tí v nebi? Nudia sa a čuchajú výpary zdola. Asi začnem byť zlá, aby som si to v posmrtnom živote mohla užívať aj naďalej.

som ešte malá, viem..